Stalo sa už pravidelnosťou, že anketu NAJ Štátneho divadla Košice každý rok vyhráva operná speváčka Michaela Várady. Jej hlas vám je určite dobre známy, no pochybujeme, že viete aj čosi viac o tejto krásnej talentovanej žene. Nám v rozhovore prezradila napríklad aj to, prečo neodišla robiť kariéru do sveta, ako skĺbila život umelca s materstvom, čo nosí návštevám namiesto bonboniéry a aký album jej nesmie chýbať v aute.

Zvíťaziť viackrát po sebe v ankete Štátneho divadla a získať titul Absolútny NAJ by si prial určite každý. Pravdupovediac by človek očakával, že to vyhrá nejaký herec z činohry, ktorých majú diváci možnosť vidieť aj inde. Pre vás ako operného umelca to teda opakovane musí byť veľmi príjemná skutočnosť...

- Anketa je fajn, po potlesku asi jediné, veľmi príjemné ocenenie. Sympatia poslucháča, diváka, je pre mňa navyše silnou motiváciou. Pre väčšinu z nás, ktorí sme verní tomuto druhu umenia, je to často jediný spôsob, ako sa posúvať ďalej. Toto povolanie nemôžete robiť bez takejto spätnej väzby. Žiaľ, kvalita disciplíny, ktorou je operný spev, sa nedá odmerať počtom vsietených gólov ako v športe. No víťazstvo je aj záväzok do budúcnosti. V jednom príhovore pri oceňovaní českých operných spevákov známy český herec Václav Postránecký opísal profesiu operného speváka ako najnáročnejšiu divadelnú disciplínu, pretože kým sa činohercovi stačí naučiť pohyb po javisku a dať do slova život, operný spevák musí k tomu pridať ešte vokálnu interpretáciu.

Neuťahujú si z vás už aj trošku kolegovia, keď je to každý rok to isté a vlastne im nedávate žiadnu šancu?

- Po minuloročnej ankete som si povedala, že by som mala ísť radšej na materskú, aby som dala priestor ostatným, (úsmev), pretože ich vnímam ako tiež veľmi kvalitných umelcov, ktorí si zaslúžia prinajmenšom takú istú pozornosť.

Odjakživa ste túžili byť opernou speváčkou?

- V detstve som bola úplne 'normálne' sabinovské dieťa, presne také isté, ako všetky ostatné deti z ulice. Asi vo mne driemal hudobnícky duch, keďže som sa začala zaujímať o hudobnú školu. Nakoniec som skončila pri klavíri, poctivo cvičila, až prišla moja pani učiteľka s myšlienkou skúsiť talentové skúšky na Konzervatóriu v Košiciach. No a keďže klaviristov bolo veľa, prehovorili ma na štúdium spevu. Čas ukázal, že to bolo správne rozhodnutie. Klavír som študovala naďalej, ale len ako vedľajší predmet. Viete, ako dobre ho však využívam pri štúdiu nových úloh? Dokonca ma už párkrát využili aj v divadle, keď korepetítor nebol nablízku.

Čo je pre vás, keď stojíte na javisku a stvárňujete krásnu rolu, na tom to najpovznášajúcejšie?

- Operný spevák bez javiska neznamená nič. A prázdne javisko bez umelca je len niekoľko metrov nevyužitého priestoru bez duše. To, čo robí javisko zaujímavým, je príbeh inscenovaný rôznymi spôsobmi. Dokážem sa stotožniť s takou inscenáciou, ktorej realizácia vychádza z autorovej predlohy, a teda ho rešpektuje. Priam neznášam inscenátorov, ktorí chcú za každú cenu modernizovať dielo, pričom ich výklad nemá nič spoločné s motívom autora. Mám osobnú skúsenosť s inscenátormi, ktorí nemajú absolútne žiadne vedomosti o opernom speve, a poviem vám, vtedy by ste zanevreli na operu. Potom však našťastie príde človek, ktorý pri stavbe inscenácie rešpektuje autora aj interpreta.

Vnímate v náročných chvíľach po očku publikum, alebo by vám vtedy bolo úplne jedno, aj keby tam sedel hoci aj pápež...

- To záleží od mojej momentálnej dispozície. Technika spevu je založená na vnímaní vlastných pocitov. A tie niekedy nad vami víťazia viac, inokedy menej. Pri predstaveniach veľmi nedokážem registrovať osoby v hľadisku, pri koncertoch už skôr. Je zaujímavé stretnúť sa zrakom napríklad s vlastným foniatrom, ktorý sa stará o fyzické zdravie mojich hlasiviek, alebo zubárom, alebo... Vo výpočte mojich sympatizantov radšej nepokračujem. (Smiech.)

Akí sú košickí diváci?

- Úžasní. Prídu, ocenia, v tom momente máte pocit, že ste tu len pre nich...

Čo doposiaľ považujete za svoj najväčší pracovný úspech?

- Väčšina úloh, ktoré som mala možnosť stvárniť, ma posunula dopredu. Na svoj najväčší úspech však stále čakám a verím, že sa ho aj dočkám. (Úsmev.) Cítim sa dobre v belcantovom repertoári, ale v našom divadle s uvedením nového diela tohto štýlu asi v najbližšom období počítať nemôžem. Taká je realita.

Neuvažovali ste o tom opustiť Košice a vydať sa robiť kariéru do sveta?

- Uvažovala a nie raz. Pochopila som, že v tomto druhu umenia je kvalita niekedy na druhom mieste, často zohrávajú úlohu v rozhodovaní iné priority. Je mi to ľúto, pretože vás často predbehnú ľudia, ktorí, dovolím si tvrdiť, na vás kvalitatívne nemajú, ale majú za sebou silné lobby a vám v tom prípade nepomôže ani vaše umenie, ani čestný charakter. Ten vám naopak skôr ublíži. A ešte je tu moja rodina. Sme závislí jeden na druhom. Mám v rodine silné zázemie, oporu, môj manžel a interpretačný poradca v jednej osobe nesmie chýbať pri žiadnej mojej produkcii. Sme jednoducho takí závisláci. (Úsmev.)

Pôsobíte aj ako pedagogička. Vyrastá podľa vás kvalitná generácia budúcich umelcov, z ktorých už teraz máte radosť, alebo na sebe musí mládež riadne zapracovať...

- Máme stále z čoho vyberať, lenže súčasná spoločnosť umožnila mladým adeptom hľadať výhovorky ako a prečo sa to nedá, pričom umenie nepozná takéto limity. Buď to chceš robiť a obetuješ sa pre to, alebo rob niečo iné. Dovolím si vysloviť v tejto súvislosti názor, že systém financovania umeleckého školstva ich v tom podporuje. Predsa nie je možné, aby škola, ktorá vychováva budúcich umelcov, dostávala dotácie zo štátu v celkovej výške prepočítanej na jedného žiaka, čo značí čím viac žiakov, tým viac peňazí. Nie je dôležité, akých máme žiakov, ale koľko ich máme. Je to smutné, pretože takto prichádzame o talenty. Štát má iné priority, spolieha sa na individuálnu podporu rodičov.

V osobnom živote bolo u vás určite najskvelejším momentom narodenie dcérky Emmy. Tento rok už oslávi desať rokov, takže máte doma veľkú slečnu. Ako sa vám spočiatku darilo skĺbiť prácu a rodinný život?

- Dobrá otázka. Ale prečo spočiatku? Je to neustály problém. Pozrite sa, po jej narodení som šla do práce šesť týždňov po pôrode. Viem, nie som výnimka. Mnoho žien vďaka existenčným problémom pristúpi na takúto formu života. Keďže som svoju dcéru dojčila a chcela som pri tomto spôsobe výživy zotrvať čo najdlhšie, nemala som inú možnosť, len nosiť ju do divadla na skúšky, predstavenia, zájazdy. Nebolo vôbec jednoduché postaviť sa napríklad ako Violetta, alebo Rosina na javisko s pocitom, že okolo divadla sa točí v kočiari v zimnom období moja dvoj-trojmesačná dcéra, alebo mi v šatni plače od hladu... Zvládli sme to a možno práve preto je Emma šikovné a talentované dieťa tejto doby. Akurát, že nerada chodí do divadla. Ktovie prečo? (Smiech.)

Podedila Emmka talent po rodičoch?

- S obľubou hovoríme, že žiaľ áno. (Smiech.) Neraz počúvame: Mama spieva, Emmka tiež bude, však? Emmka má naozaj vynikajúci sluch, navštevuje hudobnú školu, lebo si ju sama vybrala. Lenže tak, ako si ju vybrala, keď zistila, čo je to cvičiť, tak už aj chce skončiť... (Smiech.)

Pamätáte si na vaše prvé predstavenie, ktoré vo vás zanechalo hlbšiu pečať?

- Samozrejme, pamätám. Bola ním opereta Der Vogelhändler (Vtáčnik) od Carla Zellera. Iróniou však je, že do pamäti sa vám najviac vryjú predstavenia, na ktoré nemáte najlepšie spomienky. Napríklad keď ma bývalý šéf donútil, a to aj napriek tomu, že som sa na to necítila, naštudovať úlohu do inscenácie Zuzankino tajomstvo. Klesla som na dno svojich psychických síl a dostala zlú kritiku. Bolo to doposiaľ najhoršie obdobie mojej profesionálnej kariéry. Viete, keď si prečítate, že ste boli omylom v obsadení, vyzeráte ako neprofesionál. Nevyvolá to vo vás žiadne pocity eufórie. Predstavte si, že doteraz ste úspešná slalomárka a odrazu vás donútia skákať na lyžiach z veľkého mostíka. Spevák si musí veľmi strážiť svoje hlasové zaradenie, ako aj frekvenciu spievania a musí udržiavať takzvanú hlasovú hygienu. Ak nastane preťaženie, dôjde k deformáciám na hlasivkách, čo má fatálne následky do budúcnosti. A túto zásadnú vec nechcú mnohí, ktorí často o nás rozhodujú, pochopiť.

Spievate si napríklad aj v sprche?

- Pravdaže áno a veľmi rada. Sprcha dokáže navodiť relaxačný pocit a s takým pocitom uvoľnenia sa spieva najlepšie. Práve preto asi začali výrobcovia montovať do sprchovacích kútov zariadenia na počúvanie hudby.

Akú hudbu počúvate napríklad v aute?

- Ako hudobníci sme s manželom zaťažení všeobecne na takzvaný smooth jazz, konkrétne The Rippingtons, Michael Franks, Dave Grusin, Nappo Berna... Je toho viac, ale super hudbu robia aj naši krajania No Name. Alebo takí Chick Corea a Bobby McFerrin. A všeobecne je pre mňa srdcovkou Mozart. Pokiaľ máme pred sebou dlhé cesty, vo výbave nesmie chýbať album s nahrávkou Mozartových koncertných árií v úžasnom predvedení mojej celoživotnej inšpirácie Edity Gruberovej. Aby ste mali predstavu, o čom hovorím, skúste si spomenúť na „Vorrei spiegarvi, oh Dio!" (Úsmev.)

Ste atraktívna žena, navyše stále na očiach, takže sa o seba musíte aj náležite starať. Ako sa zvyknete tak "žensky" rozmaznávať?

- Kaderníčka je nutnosť, kozmetiku som doteraz nevyužila, skôr využívam akupunktúru a doprajem si kvalitnú pedikúru.

Akú módu preferujete?

- Takú, na akú mám. (Smiech.) Nemám však rada žiadne experimenty ani výstrelky.

Ak si chcete urobiť radosť, čo vás najviac poteší? Kabelka? Parfum? Dobrá kniha?

- Všetko, čo ste spomenuli, plus ešte auto... (Smiech.)

Čo vás vo voľnom čase ešte najviac baví? Literatúra? Výlety? Varenie?

- Patrím k ľuďom, ktorí musia stále niečo robiť. Predstavte si, začala som piecť svoje domáce pečivo, vlastný chlieb. Keď si zvyknete na chuť domáceho, to kupované vám akosi prestane chutiť. Dokonca doma upečený chlebík nosíme ako prezent návštevám namiesto bonboniéry. Ešte mať tak vlastný vinohrad. (Smiech.)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári