Posledné mesiace druhej svetovej vojny tragicky zasiahli do osudov obyčajných ľudí. Jednou z nich je Mária Adamová, ktorá deň pred oslobodením, 18. januára 1945, stúpila na mínu. Dnes to vníma ako svoje druhé narodeniny, ktoré oslávila so širokou rodinou.
KOŠICE. Január 1945. Nemeckú posádku striedajú ruskí vojaci. Nechávajú za sebou míny určené nepriateľom.
„Bývali sme v Čečejovciach, Nemci večer odišli a ráno prišli Rusi. Už sme vedeli, že nemecký štáb, ktorý bol u nás ubytovaný, odišiel. Išli sme teda do izby, kde spali, no netušili sme, že všetko podmínovali. Stúpila som na slamu tak, že tam bola mína, a tá vybuchla. Slama horela, šaty mi horeli,“ opisuje najťažší deň svojho života. Mala vtedy len 11 rokov.
Tri dni na voze
„Pamätám sa, ako som ešte išla s tou nohou do pivnice, nemala som pätu, kričala som a v tom prišla babka s mamou a oni ma zobrali domov. Dve ženy ma nevládali a kričali susedovi, aby pomohol, ale nepomohol im.“
Niekto dokonca v ten deň povedal, že ju netreba nikam odniesť, lebo nebude žiť.
„Tak zle to so mnou totiž vyzeralo. No ja som ostala živá a som tu teraz,“ hovorí o dôvodoch, prečo si tragický deň pripomína ako narodeniny.
Až poobede ju odniesli na ošetrovňu s otvorenými ranami a popáleninami.
„Pamätám sa, že som ležala na stole a potom sme išli do Buzice, kde mi odrezali nohu. Ležali tam mladí Rusi, dali mi malé zrkadielko a povedali mi, že už budem pekná, lebo aj na tvári som mala popáleninu. Potom sme cestovali tri dni domov na voze. Takých prípadov, čo stúpili na mínu, bolo vtedy viac.”
No nie každý prežil.
“Takže mám veľké šťastie, že žijem. Ešte som nemala umrieť, na mňa ešte niečo čakalo.”
Aspoň raz sa vytancovať...
Jeden deň jej zmenil celý život.
„Mala som len 11 rokov, už je to sedemdesiat rokov, nedá sa to vypovedať. Aj ja som chcela byť v puberte pekná alebo pekne sa obuť, ale vtedy ešte neboli také možnosti. Keď mi robili v Bratislave protézu, ešte to nebolo ono. Nebola som spokojná, aj neskôr na ortopédii som napísala sťažnosť tomu, kto robil protézu, či by on manželku poslal s takou protézou na ulicu. Boli to ťažké časy. Ako mladá som ale bola všade, dievčatá ma brali aj na zábavu, ale tancovať som nemohla. Prednedávnom sme sedeli v čakárni u doktora a jedna pani hovorila: Mala som päť detí... Hovorím jej: Mali ste aj radosti, aj starosti, keďže ste mali deti. Ja by som sa len raz chcela poriadne vytancovať, ani to mi nebolo dopriate.“
Keď dokončila školu, nemohla pracovať, lebo jej otec bol kulak.
“Bol nespoľahlivý, tak aj ja som bola nespoľahlivá. Potom sa to ustálilo, začala som pracovať v kancelárii na družstve v Čečejovciach a robila som tam 27 rokov, kým som nemala úraz. Nešťastne som spadla a zlomila som si nohu,” opisuje pani Adamová svoj životný osud.
V roku 1982 sa vydala, no o osem rokov sa už stala vdovou. Následne sa až do smrti starala o svoju mamu, ktorá jej pomáhala v neľahkom dospievaní.
Za najlepšie rozhodnutie považuje, že sa z košického vidieka presťahovala do Košíc.
“Tu mám všetko blízko, je to jednoduchšie ako na dedine,chodiť po lekároch.”
Do centra mesta si už však netrúfne, zvládne len krátke vzdialenosti. Vo svojich 81 rokov je samostatná, ešte si aj uvarí a napečie. Vo voľnom čase si rada poklebetí s kamarátkami. A keďže má v malíčku drobné krajčírske práce, o návštevy nie je núdza.
“Teším sa z toho, keď môžem pomôcť, ” dodáva pani Adamová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
