Kým kedysi sa na najvyššie vrcholy sveta či jednotlivých kontinentov štverali iba horolezci, stále viac lákajú aj bežných ľudí. Na tento trend zareagovali cestovné kancelárie, ktoré záujemcov o "vysokohorskú turistiku" dokážu dostať takmer všade. Ich služby pri výstupe na najvyšší vrchol Afriky využil aj Košičan Ivan. Po vlastných vyšliapal na Kilimandžáro.
KOŠICE. Ivan po prvý raz natrafil na zmienku, že na najvyšší vrch Afriky sa môže dostať aj "smrteľník", nehorolezec, keď surfoval po internete a hľadal zaujímavý exotický zájazd.
Jedna cestovná kancelária ponúkala safari v Tanzánii práve s možnosťou výstupu na túto legendárnu horu. Vtedy si Ivan túto informáciu iba prečítal. Časom sa však usadila v jeho podvedomí a z času na čas vyplávala na povrch.
Zdeno Chára ho neodradil
"Asi po roku som si povedal, že sa na to pozriem bližšie," spomína Košičan.
"Cestovka mi cez internet zaslala prvé informácie. Dozvedel som sa, že Kilimandžáro má vrchol vo výške 6 000 metrov a výstup je rozdelený do šiestich dní. K najvačším rizikám patria nadmorská výška a s tým spojený nedostatok kyslíka, tiež vysoká fyzická náročnosť. Zmariť plány môže aj počasie. Úspešnosť dosiahnuť vrchol sa vraj pohybuje okolo 50 percent."
Všetky tieto riziká Ivana skôr odradili. A keď sa na internete dočítal, že hokejista Zdeno Chára na vrchol nevyšiel a tento pokus bol podľa neho to najťažšie, o čo sa v živote pokúsil, zmietol to aj Ivan zo stola.
Veď ak neuspel vytrénovaný profesionálny hokejista, ktorý musí mať extrémne silné nohy, kde sa "hrabe" príležitostný športovec?
"Ukázalo sa však, že napriek všetkému sa nedokážem tohto nápadu vzdať. Cez internet som urobil hlbší prieskum, prečítal viac komentárov a vyšlo mi, že za pokus to stojí a je šanca, že by sa to mohlo podariť.
V prvom rade som potreboval zistiť, ako som na tom kondične. Preto som vo Vysokých Tatrách absolvoval pár vysokohorských túr a celkom to šlo. Začal som aj intenzívnejšie behať. Napokon som sa pevne rozhodol."
Agentúra zrejme nemala práve dosť klientov, lebo Ivanovi povedali, že na vrchol pôjde sólo, teda on a jeho podporny tím. Tvorí ho päť nosičov, kuchár a horský vodca.
Treba dodať, že na Kilimandžáro sa nedá ísť súkromne, vezmúc do úvahy množstvo potrebného vybavenia, stravy, vody, atď.
Okrem toho sa v každom tábore treba povinne registrovať u rangerov, aby mali prehľad o pohybe osôb.
V cene za výstup bol nocľah v hoteli pred výstupom a po zostupe, takže spolu so 7-dňovým výstupom sa to celé dalo absolvovať za 10 dní.
Celý tím mal pre seba
Po lete z Viedne cez Addis Abebu v Etiópii pristál Ivan na letisku Kilimanjaro International Airport v blízkosti mesta Arusha. Na letisku čakal šofér, ktorý ho odviezol do agentúry, kde dostal posledné inštrukcie.
Na druhý deň ráno sa Ivan stretol so svojím tímom a po vzájomnom predstavení sa džípom vydali do národného parku Kilimandžáro.
Po príchode do parku a zaregistrovaní si nosiči zbalili potraviny, stany a spacáky do batohov. Všetko šli odvážiť, lebo je zakázané niesť viac ako 25 kg na jedného nosiča.
Košičan niesol len malý denný batoh s potrebami na výstup medzi jednotlivými campami. Keďže nosiči postupovali rychlo, keď on so sprievodcom dorazil do campu, stany už boli rozložené a pripravovala sa strava, ktorú mal Ivan teplú trikrát denne.
"Vchod do parku bol vo výške 1 800 m a vrchol na méte 5 895 m, takže sme potrebovali prekonať prevýšenie vyše 4 000 metrov. Hore sme šli päť a dole dva dni. Denná dávka chôdze bola v rozumnom rozsahu a dala sa zvládnuť za priemerne šesť hodín. Záležalo na kondícii. Agentúre v prvom rade záleží na tom, aby sa klient dostal na vrchol. Tomu je podriadené aj tempo," vysvetľuje Ivan.
Vyrážalo sa ráno okolo ôsmej, bez ohľadu na dĺžku trasy, lebo po obede pravidelne pršalo a bolo dobré dôjsť včas do ďalšieho tábora.
Prvá etapa viedla po upravenom chodníku do tábora vo výške asi 3 000 m a keďže v Tanzánii bolo leto, na začiatku aj dosť teplo. V noci bolo chladno a aj v stane sa bolo treba poriadne naobliekať. A čím vyššie, tým bola zima väčšia.
V táboroch bolo čisto. Platilo pravidlo, že čo si kto vezme hore, to aj znesie dole. Upratanie po sebe a odnos odpadkov kontrolujú rangeri.
V parku nie je dovolené zakladať oheň, takže sa varí na plynových varičoch. Každá výprava ich nesie so sebou.
Vybavenie táborov bolo veľmi sparťanské. Za príplatok asi 250 dolarov vynesú nosiči aj mobilné WC, čo je v podstate stolička s dierou a vedrom v špeciálnom stane. Voda na varenie, pitie a umývanie sa používa z potokov alebo z nádrží v táboroch, kde zachytávali dažďovú vodu.
"Ja som si vodu nepreváral a nemal som žiadne problémy. Ani zo stravy. Bola pestrá a chutná," vraví Ivan.
"Mal som párky, kurča, ryžu, zeleninu, palacinky, toasty, sušienky, ovocie, cestoviny atď. Každý večer bola teplá polievka, najviac mi chutila zo zelených banánov. Samozrejme, káva, čaj, džús. Ja som zobral so sebou rôzne energetické drinky a tyčinky, ale väčšinu som rozdal nosičom. Oni totiž mali veľmi jednotvárnu stravu. Každý deň kukuričnú kašu, ktorá sa volá ugali a v Tanzánii je to národné jedlo. Okrem toho som ani zďaleka nevládal zjesť všetko, čo pre mňa doniesli. Tak som sa s nimi vo všetkom delil."
Konečne na vrchole
Príroda bola počas výstupu nádherná. S nadmorskou výškou sa mení od dažďového pralesa, cez pásmo krovín až po holé skaly. Možno tam obdivovať bizarné skalné útvary, jaskyne, kaňony s vodopádmi aj exotické rastlinstvo.
Zvierat Ivan veľa nevidel, iba dole pár druhov opíc a vtákov. Vo vyšších polohách horské havrany.
Poslednú etapu na vrchol začal Ivan o polnoci vo výške 4 600 m a pri teplote -17 stupňov. Cez den však bolo relatívne teplo.
Úsek bol strmý s blatom a kameňmi a vyššie už len sneh a ľad.
"V týchto výškach človek pociťuje vplyvom nedostatku kyslíka nevoľnosť, bolesti hlavy, únavu. Každý to znáša inak, u mňa to bolo v pohode. Môj horský vodca mi povedal príbeh, kedy doslova dotiahol jednu klientku na vrchol a tá si potom nepamätala, že tam bola. Museli jej ukázať fotografiu, aby uverila," smeje sa Ivan.
Nočný pohľad na horu je plný svetielok z čelových lámp a svietidiel, ktoré sa hadia k vrcholu.
"Tento úsek bol určite najťažší a už som sa nevedel dočkať, kedy uvidím známu drevenú konštrukciu na vrchole. Keď sme už boli pri nej, vtedy opadla všetka únava a zostala len príjemná eufória a zadosťučinenie, že všetky prípravy a námaha nevyšli naprázdno. Nasledovala gratulácia od horského vodcu a, samozrejme fotografovanie."
Posledný výstup je naplánovaný tak, aby sa na vrchol došlo pri východe slnka a podľa Ivana je to úchvatný pohľad na okolitú scenériu hôr, snehu a ľadovcov, zaliatych slnkom. On mal na vrchole vynikajúce počasie.
Bezvetrie a tmavomodrú oblohu bez mrakov - všetky boli totiž dole pod ním. Po vychutnaní si vrcholu sa Ivan s vodcom vydali na spiatočnú cestu, lebo sa neodporúča v tejto nadmorskej výške zostávať dlhšie. A tiež treba uvoľniť miesto ďalším.
Po návrate do tábora nasledovala gratulácia od zvyšku tímu, ľahký obed a zostup do výšky asi 3000 m. Tam Ivan strávil poslednú noc.
"Na druhý deň ráno mi celý môj tím za typického afrického tanca zaspieval tradičnú ďakovnú a oslavnú zmes piesní 'Džambo bwana', 'Pole-pole' a 'Kilimanjaro'. Všetci sme sa vyobjímali a potom sa vydali na posledný úsek k východu z parku. Kvôli srande som si chcel vyskúšať, aké je to niesť náklad nosiča a dal som si ho vyložiť na plecia. Vydržal som asi 45 minút. Samozrejme, váha už bola menšia a dole kopcom. Cestou som si vypočul smiech a povzbudzovanie ostatných nosičov. Bieleho ešte nikdy nevideli..."
Hľadali ebolu
Pri bráne parku si Ivan ako prvé dal chladené pivko a sprievodca mu vyzdvihol oficiálny diplom. "Odregistrovali" sa, naložili batožinu do džípu a vyrazili na spiatočnú cestu do hotela.
V meste sa rozlúčil s nosičmi a kuchárom, ktorí mali o dva dni ďalší výstup s inou skupinou. Ivan ešte v posledný večer pobytu absolvoval so sprievodcom prehliadku mesta Arusha.
Stihol aj nejaké nákupy suvenírov. Z Tanzánie sa nosia hlavne drevené sošky či masky a tiež polodrahokam tanzanit, ktorý je modrej farby a čo do výskytu je vzácnejší než diamant, lebo sa nachádza len v Tanzánii.
Samozrejme, nie je to lacná záležitosť a obchodníci s tanzanitom patria k boháčom.
"Pri prestupe v Addis Abebe skenovali každého pasažiera, či nemá príznaky eboly, ale nebol s tým žiadny problém," pridal Ivan na záver poslednú príhodu.
"Ebola, aj keď sa vyskytuje len v západnej Afrike, značne prispieva k poklesu počtu turistov. Na letiskách sa však miešajú pasažieri z rôznych kútov Afriky, takže určité riziko tu je. V bare na letisku v Abebe som si dal posledné pivko za osem dolárov a potom ma už čakala iba cesta domov..."
Košičan a jeho tím. Piati nosiči, horský vodca a kuchár.
Takto vyzerá mobilná toaleta. Stolička s vedrom, ukrytá v stane.
Na vrchole bol iba sneh a ľad. Na výstup sa bolo treba vybaviť teplým oblečením.
Ivan konečne na vrchole. Takto sa odfotí každý, kto absolvoval výstup. Foto k článku: archív I. M.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
