Úprimná, atypická, živelná či ironická. Aj tak nazývajú odborní kritici tvorbu košickej výtvarníčky Lucie Dovičákovej (nar. 1981). Lucia otvára témy, o ktorých spoločnosť mlčí, predkladá často obyčajné až banálne situácie spojené s ľudskou identitou a neplánovane šokuje.
KOŠICE. Lucia patrí medzi výrazné talenty súčasného výtvarného umenia na Slovensku.
"Pokúšam sa spracovávať svoje vlastné postrehy, veci, čo mi prekážajú, pripadajú mi nelogické, prípadne mi vadí, že sa o nich mlčí. A ani to neberiem ako nejaký 'boj' za pravdu, skôr ma zaujíma a premýšľam nad možnosťami zobrazenia, milujem vizuálne prešmyčky, malými vstupmi meniť realitu, rozmýšľať, čo sa patrí a čo nie, a prečo veci a vzťahy fungujú, tak ako fungujú," opísala svoju tvorbu umelkyňa, ktorá často zobrazuje vo svojich dielach samú seba.
Nemá problém s nahotou, intímnymi vecami, ktorými často prekvapí. Jej výtvory "vyčnievajú z radu" a nepatria medzi uhladené akademické diela. Časté sú ženské témy.
Na konte má desiatky skupinových výstav doma aj v zahraničí, a niekoľko samostatných v Košiciach, Bratislave a Prahe.
Za samostatnú výstavu Márnosť desivá sa stala v roku 2011 laureátkou ceny Mladý tvorca. Okrem toho sa ocitla vo finále ďalších prestížnych výtvarných ocenení.
Premaľovala objímajúce sa páry
Svoj rukopis našla počas vysokoškolského štúdia. Práve vtedy ju začala najviac zaujímať ľudská identita, "to, ako sa vníma človek samotný i ako ho vnímajú ostatní".
V rámci bakalárskej práce premaľovala obálky z knižiek edície Lovestories - objímajúce sa páry.
Okopírovala ich na veľké plátno a jediným jej vstupom bolo, že vymenila polohu muža a ženy.
"Muž pôsobil zženštilo a žena zase maskulínne. Tento princíp uplatňujem doteraz - využívam malý vstup, ktorý zmení celú realitu výjavu," vysvetľuje.
Maľovaniu krajiniek neprišla nikdy na chuť, nudili ju. A hoci študovala u jedného zo slovenských "geometristov", Adama Szentpéteryho, vtedy ju paradoxne geometria a abstrakcia prestali baviť.
"Ako dievča ma najviac bavilo kresliť si komiksy. Pred prijatím na školu som bola fascinovaná geometrickou abstrakciou, čo vzhľadom na to, čo robím teraz, znie málo uveriteľne," opisuje.
Výtvarníčka začala kresliť a maľovať v detstve, kedy ju rodičia museli doslova vyháňať von, pretože si stále kreslila.
"Geniálny kresliar á la Picasso som však ani zďaleka nebola, len ma to hrozne bavilo - zhmotňovať môj svet podľa svojich pravidiel a baví ma to doteraz."
Životná energia
Lucia fotila, vytvárala videoinštalácie, momentálne strieda maľovanie na plátno s kresbou a akvarelom.
"U mňa sa to viaže na 'životnú energiu'. Keď mám divokejšiu fázu a potrebujem sa pri maľovaní trochu vybiť, tak maľujem na plátno - je to také divokejšie, vášnivejšie, hrubšie, a keďže si nerobím skice ani návrhy, aj primárnejšie. A keď sa nachádzam v pokojnejšej fáze života alebo mám jednoducho menej energie, vtedy sa dokážem a chcem sústrediť na akvarely, kresby a svojím spôsobom pri tom meditujem," vysvetľuje.
V súčasnosti sa vracia k téme ženy-matky a ženy v domácnosti, keďže tento stav aktuálne zažíva.
"Snažím sa ako obvykle filtrovať svoje obavy, znechutenia, ale i radosti z tejto zodpovednej, veľmi dôležitej, ale stereotypnej úlohy. Je to veľmi krásne, ale aj veľmi náročné obdobie a takéto momenty protikladných pocitov, ktoré neviem ako keby uchopiť, sú pre mňa obvykle tými najinšpiratívnejšími," hovorí.
Tehotenstvo a materstvo
Na jej posledných dielach zobrazuje prežívanie vlastného tehotenstva a materstva.
Dojčenie ako prirodzený materinský akt zachytený na jej obrazoch vyvoláva množstvo otázok, hoci ide o bežnú situáciu matky.
Dovičáková mala vlani samostatnú výstavu MAMAMA v Galérii mesta Bratislava, v lete sa chystá vystavovať v Košiciach a na jeseň v Prešove.
Košičanka vyštudovala na Fakulte umení Technickej univerzity, kde končila u Rudolfa Sikoru.
Odbornú stáž absolvovala v ateliéri Antona Čierneho na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
