Košická učiteľka Elka Vidinská je však živým príkladom, ako to vyzerá v praxi. Pôvodne chcela byť lekárkou, osud to však zariadil po svojom. Nasmeroval ju na konzervatórium a dnes je z nej učiteľka spevu a klavíra. Nie však hocijaká, na rozdiel od ostatných ona sama nielen spieva, ale aj píše hudbu a texty pre seba aj svojich žiakov.

KOŠICE. Elka Vidinská je nevídaný úkaz, to potvrdzujú nielen rodičia detí, ktoré učí, ale aj riaditeľ SZUŠ Krosnianska 6, ktorý ju zamestnáva. Väčšina učiteľov umeleckých škôl totiž hneď, ako začne učiť, sa stane otrokom nôt a akákoľvek kreativita ide bokom.

„Do zušky som sa prvýkrát dostala ako päťročná, už skoro som mala predstavu, že by som od tých učiteľov mala dostať niečo viac. No keď som prišla s nejakou improvizáciou, pani učiteľka mi povedala, že to teda takto nejde a položila predo mňa noty,“ vysvetľuje začiatky svojho iného pohľadu na výučbu hudby.

„Deti vždy prichádzajú s nadšením a obrovskou túžbou nasýtiť svoje túžby a predstavy a mnohokrát sa to nepodarí,“ naráža na bazírovanie hrania klasiky z nôt.

Hudbou žije odmalička

Jej cesta k hudbe bola pomerne ľahká. V rodine Vidinských sa muzicírovalo odjakživa, klavír bol plnohodnotnou súčasťou zariadenia domu, nielen odkladací priestor na zbytočnosti.

„Ja som vyrastala v piesni. Maminka chodila na klavír, akurát otecko, lekár, do hudobnej školy nikdy nechodil, ale má vynikajúci sluch.“

K tomu sa viaže aj rodinná historka, ako sa jeho otec, Elkin dedko, vybral so synom na operáciu nôh. Keď došli do Košíc, namiesto toho, aby ho nechal zoperovať, mu kúpil harmoniku.

„Ocko sa podľa sluchu na nej naučil hrať, a aj keď noty nepozná, hrá perfektne a dokáže zabaviť spoločnosť.“

Osud ju usmernil

Práve podľa otcovho vzoru sa hudobníčka pripravovala na štúdium na gymnáziu, z ktorého mala smerovať na medicínu, prípadne právo.

„V mojich predstavách vôbec nebol pedagogický smer, ale osud to za mňa vyriešil. Bola som so starým otcom na výlete v Maďarsku a príšerne som sa nudila. Zhodou okolností v tej reštaurácii, kde sme boli, hral na klavíri profesor z Budapešti. Podišla som k nemu, predstavila sa a povedala som mu, že aj ja hrám a občas aj skladám piesne. Vyzval ma, aby som niečo zahrala. Keď som skončila, zložil mi poklonu a povedal, že som veľký talent.“

Týmto vyhlásením v nej skrsla nádej, že by nebolo márne ísť študovať klavír na konzervatórium.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári