Nezamestnanosť medzi postihnutými je až na úrovni deväťdesiat percent. Pritom mnohí z nich sú mentálne nadpriemerní a pracovať chcú. Ako na to, sa učili na Dni kariérneho poradenstva pre zdravotne postihnutých.
KOŠICE. Peter Kuracina (37) má po detskej mozgovej obrne problém s rečou a jemnou motorikou.
Vyštudoval Banícku fakultu TUKE, teraz študuje sociálnu prácu.
Pracovníčky klubu postihnutých o ňom vravia, že je mentálne šikovnejší ako priemerný zdravý človek.
„Keď ma niekde zamestnajú, tak len na dobu určitú. Bol som pomocný účtovník v chránenej dielni, obchodný konzultant aj terénny sociálny pracovník. Moje posledné zamestnanie bolo administratívny pracovník v chránenej dielni.“
Od júna 2013 je nezamestnaný. Za dva roky si podal 150 žiadostí o zamestnanie.
Dostával len negatívne odpovede, alebo nedostával žiadne.
„Keď pošlem životopis, všetko je v poriadku, pozvú ma na pohovor a tam ich odradí moje rečové postihnutie. Pričom v tej konkrétnej práci by moja reč neprekážala. Odmietajú ma kvôli postihnutiu, aj keď mi to nikto nepovie priamo, len sa vyhovárajú na iné veci. V chránenej dielni zas štát dáva väčší príspevok na toho, kto má viac ako sedemdesiat percentné postihnutie. Ja mám menej percent, takže sa im až tak neoplatím. Vlastne nepoznám nikoho s rečovým postihnutím, čo by mal dobrú prácu.“
Chýbajú pracovní asistenti
Peter sa nevzdáva, kvalifikáciu si zvyšuje druhou vysokou školou a na Dni kariérneho poradenstva pre zdravotne postihnutých prednášal ostatným, prečo je dôležité nájsť si prácu a ako na to.
Niektorí zdravotne postihnutí by v zamestnaní potrebovali aj pracovného asistenta.
„Kedysi ich bolo viac, teraz ich neschvaľujú, čo je veľký problém. Podmienky na zamestnávanie postihnutých sa zhoršujú a nikto o tom nechce hovoriť,“ vraví Marcela Strhárska z Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach.
„Vďaka Nadácii pre deti Slovenska, Hodine deťom, sme začali vydávať vlastný časopis Klubčík, kde priamo naši klienti píšu zaujímavé články. Časopis rozdávame a aspoň tak dostávame túto problematiku do povedomia.“
Ani na vozíčku sa nesťažuje
V časopise na dohodu pracuje aj Matúš Knap (30), ktorý má ťažký telesný aj rečový postih, no je nesmierne bystrý.
„Nepracoval som, lebo som nemal možnosť vzdelať sa, kde som chcel. Absolvoval som špeciálnu základnú aj strednú školu. Chcel by som pracovať, aby som ukázal, že aj my vieme byť aktívni. Najradšej v sociálnej oblasti, tiež pomáhať ďalším.“
Marcela Strhárska je presvedčená, že Matúš bude dobrý sociálny poradca.
„Jeho najvzácnejšia vlastnosť je, že je neskutočne pozitívny, vôbec sa nesťažuje. Nie každý sa vie vyrovnať s postihnutím, ale on áno. Vedel by druhým poradiť, ako byť šťastný aj so zdravotným postihnutím. Podľa mňa by bol prínosom v hocijakej sociálnej organizácii.“
Vrátnica a telefón už nestačia
Riaditeľka Detského klubu zdravotne postihnutých detí a mládeže Dagmar Kozáková tvrdí, že treba zmeniť v prvom rade legislatívu.
„Pretože nevytvára dobré podporné prostredie pre zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím. Tých je v spoločnosti desať až pätnásť percent, pričom nezamestnanosť medzi nimi je podľa mňa viac ako deväťdesiat percent. Ja osobne si myslím, že najľahšie sa uplatňujú na trhu práce tí, ktorí boli niekedy zdraví a postihnutie majú po nejakej nešťastnej udalosti. Dokážu sa ľahšie adaptovať, aj preto, že majú pracovné návyky z minulosti. Ľudia s neurologickými diagnózami majú minimálnu šancu uplatniť sa.“
V minulosti pracovali zdravotne postihnutí hlavne v telefónnych ústrediach a na vrátniciach.
„Takto sa nezamestnanosť ľudí s postihnutím nemá riešiť. Ľudia s postihnutím sú takisto rôzni a nadaní na niečo iné, tak ako zdraví ľudia. Rovnako majú rôzne povahy, rodiny, vzdelanie atď. Nedá sa povedať, že by mali robiť iba to alebo toto.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
