Nestor výtvarného umenia Tibor Gáll ešte ani zďaleka nedosníval

Stále horí silným plameňom lásky k umeniu a najlepšie sa cíti pri tvorbe vo svojom ateliéri.

Bez prestania sníva, hoci má krásnych 85 rokov. Nestor východoslovenského výtvarníctva Tibor Gáll prezentuje od včera výber z celoživotného diela na aktuálnej výstave vo Východoslovenskej galérii s názvom Nedosnívané sny.

KOŠICE. Názov výstavy zvolil umelec zámerne, pretože už teraz sníva o ďalšej.

„Som až príliš introvertný človek a sny ma sprevádzajú prakticky celý život. Každý môj výtvarný pokus je v podstate snom. Už teraz vyjednávam s pani kurátorkou, že mi bude robiť aj kurátorku výstavy, ktorú budem realizovať k svojej storočnici. Takéto mám ja krásne sny,“ naznačil nám s úsmevom výtvarník, ktorého od aktívnej tvorby neodrádza ani vyšší vek, ani prekonané operácie očí.

„Dúfam, že plameň lásky k umeniu vo mne bude horieť do konca“

Vraví, že práca je jeho celoživotnou láskou.

„Celých 38 rokov som strávil ako pedagóg na katedre výtvarnej výchovy univerzity v Prešove. Študenti mi hovorili pán docent, no nie toto bolo dôležité. Podstatné bolo to, že som si stanovil naučiť ich nielen techniky umeleckej grafiky a ovládanie remesla, ale niečo podľa mňa ešte dôležitejšie. Povedal som si, že musím v dušiach a srdciach týchto mladých ľudí zapáliť iskru, ktorá sa rozletí na plameň. Pretože len ten môže tvorivo pracovať, kto horí vnútorným plameňom lásky k umeniu. A logicky vyplýva, že keď chcete niekoho zapaľovať, musíte v prvom rade vy horieť. Pánboh bol ku mne milostivý nielen tým, že mi dal možnosť študovať u vynikajúcich pedagógov, ale aj tým, že mi do života daroval túto iskru. A plameň vo mne chvalabohu horí aj teraz. Neviem, koľko mám ešte na tomto svete času, ale dúfam, že bude horieť až do konca.“

Okrem Vincenta Hložníka, ktorý ho ovplyvnil nielen pracovne, ale i ľudsky, ho na vysokej škole učili aj umelci ako Ľudovít Fulla, Ján Želibský, Ján Mudroch, Dezider Milly, Jozef Kostka, Fraňo Štefunko, Ladislav Čemický či Orest Dubay.

Workoholik

O umelcovi je známe, že keď len trošku môže, stále tvorí.

„Vychovali ma jednoduchí rodičia, boli remeselníci a od nich som sa naučil jednu, podľa môjho názoru do života nesmierne dôležitú vec, a to vážiť si a mať rád prácu. A tento dobrý vplyv rodičov a lásku k robote sa mi podarilo zažiť aj počas vysokoškolského štúdia, keďže môj majster, národný umelec Vincent Hložník, bol tiež nesmierne pracovitý. To slovo ani nedokáže v úplnej svojej hĺbke vyjadriť to, čo robil a akú mal obrovskú lásku k svojej robote. Mňa teda nainfikovali touto chorobou, takže som nevyliečiteľne chorý. Dnes sa tomu hovorí workoholizmus. Nikde nie som taký šťastný ako pri robote a myslím si, že práca s umením je najkrajšia vec na svete.“

Aktuálna výstava vo Východoslovenskej galérii je prezentáciou vyše 180 diel autora z rôznych období. Na svoje si prídu milovníci olejomalieb, ale i grafiky, kresby, akvarelov či drevorytov.

„Bol by som rád, keby si každý, kto príde, našiel medzi vystavenými exponátmi aspoň jeden obrázok či dielo, ktoré sa mu zápáči a ktoré by mal rád vo svojom domove. (Úsmev.)“

Takmer sa ukreslil k smrti

Nielen Košičania majú teraz jedinečnú príležitosť vidieť pokope ucelený prierez výtvarníkovou tvorbou.

Lahôdkami sú napríklad cyklus grafiky na základe kresieb z tatranského pobytu, ale i drevoryty inšpirované šesťtýždňovým pobytom v Strednej Ázii, kde umelcovi učarovali morušovníky.

„Zapôsobili na mňa tak intenzívne, že som sa, hoci to znie smiešne, takmer ukreslil k smrti. Za ten čas som urobil vyše sto kresieb a na ich základe som vytvoril doma drevoryty i maľby. Vystavené boli v Prahe a ministerstvo kultúry kúpilo všetkých šesť, ktoré som mal na výstave.“

Ostatné roky však T. Gálla najviac zo všetkého inšpiruje hudba.

„Podarilo sa mi urobiť kolekciu, ktorá tvorí v podstate vyše tridsať percent celej tejto výstavy. Sú to olejomaľby, v ktorých sa zaoberám jednak dielami vynikajúcich skladateľov a jednak tým, že sa pokúšam pokloniť pred ich tvorivou veľkosťou. Človek sa vďaka ich hudbe cíti vnútorne bohatší. Keď mám šťastné dni a maľujem, púšťam si v mojom ateliéri na magnetofóne tíško diela niektorého z velikánov.“

Citovo obohatiť, no prinútiť aj myslieť

Najväčšou vášňou horí umelec pre klarinet, na ktorom trošku muzicíroval ešte pred vysokoškolským štúdiom.

„Od tých čias tento nástroj milujem. Niežeby som napríklad nemal v láske violončelo alebo husličky, ale klarinet je z dychových nástrojov na prvom mieste, čo som vyjadril aj na niektorých obrazoch. Klaniam sa hlavne pred veľkosťou nemeckého skladateľa Karla Maria Webera.“

V poslednom čase sa venuje okrem maľby hlavne suchej ihle.

„Dlhé roky zastávam názor, že ľuďom treba dať niečo, čo ich prinúti nielen citovo sa obohatiť, ale aj myslieť. Umelecké dielo musí mať hlavne nejaký myšlienkový náboj, pretože je dobré, že mám obývačku pekne zariadenú a v nej holé steny, alebo zavesenú nejakú ničnehovoriacu reprodukciu, hlavne aby bola farebná...“

Súlad farieb či tvarov nikdy nemôže byť podľa jeho slov povýšený nad obsah. Ak je, nejde o umenie.

Aktuálna výstava umelcovej tvorby je preto pravým umením doslova „prešpikovaná“.

„Má snahu pripomenúť míľniky jeho tvorby od 60. rokov 20. storočia i predstaviť diela, ktoré vznikli v súčasnosti. Bohatá a košatá tvorba majstra je šesťdesiat rokov súčasťou výtvarného života na Slovensku, hlavný prúd jeho tvorby ho radí medzi významných tvorcov imaginatívnej poetiky v slovenskom výtvarnom umení,“ pozýva kurátorka Mária Kostičová.