Tešil sa na Európske hry v Baku, lebo na takej veľkej športovej akcii ešte nikdy nebol, a veril, že prispeje nejakými bodíkmi na konto slovenského atletického tímu, ktorý mal cieľ postúpiť z III. ligy majstrovstiev Európy družstiev o stupienok vyššie, do druhej kategórie. Najlepší slovenský vytrvalec Jozef Urban (JM Demolex Bardejov) v Baku síce bol, ale vo výsledkových listinách sme jeho meno hľadali márne...
KOŠICE. Všetko má na svedomí zranenie, ktoré košického rodáka zaskočilo tesne pred štartom desiatky na Európskom pohári v Taliansku.
„Prihodilo sa mi to asi dva a pol týždňa pred Európskym pohárom, keď som začal pociťovať bolesť v ľavom lýtku. Myslel som si, že to je len natiahnuté, či potrhané nejaké vlákna, a čoskoro to pominie, lebo chodiť som mohol, pri chôdzi som nič nepociťoval. Trénoval som ďalej a veril som, že to pominie, ale deň pred štartom na Európskom pohári počas rozcvičky sa opäť ozvala intenzívnejšia bolesť. Po rozhovore s trénerom sme sa rozhodli, že to predsa len skúsim. Nastúpil som na štart a išiel som si svoje tempo, z posledného miesta. Mal som pred sebou dobrú skupinku, ktorej som sa držal, a spočiatku to vyzeralo celkom dobre, trojka za deväť minút, bolo to dobre rozbehnuté, žiadnu bolesť v lýtku som necítil. Na 4,5 kilometri mi ho však zovrelo, a začal som krívať. Ešte som to skúsil rozbehať do päťky, myslel som si, že to prejde, ale napokon som musel vzdať, nemalo zmysel ďalej pokračovať...“
Atletiku videl iba v televízii
Európske hry v Baku sa rýchlo blížili a Jozef Urban dúfal, že zranené lýtko si dá povedať, že mu nezmarí štart na „európskej olympiáde“, ktorá mala byť vrcholom jeho doterajšej kariéry.
„Liečili sme to s ortopédom, dostával som obstreky, jeden deň bolo dobre, na druhý deň som to opäť pociťoval, bolo to všelijaké, a necítil som sa na to, aby som na Európskych hrách štartoval. Preto som deň pred odletom zavolal šéftrénerovi Slovenského atletického zväzu Pupišovi, že nemá zmysel, aby som do Baku cestoval, aby som tam išiel iba na výlet. On však povedal, že musím ísť, že sa nedá nič meniť, lebo letenky sú už kúpené. Leteli sme v stredu a mali sme s ortopédom a lekárom čas vlastne iba do piatka, aby sme s tým niečo urobili.“
Definitíva padla vo štvrtok, po prvom tréningu.
„Už po piatich minútach som opäť cítil bolesť v lýtku, tak som oznámil vedeniu, že nemôžem štartovať. Nemalo to zmysel, išlo predsa o body, a keby som aj nastúpil, ale preteky nedokončil, tak by náš tím nezískal ani bod.“
A to by mohlo byť v bitke o postup s Rakúskom rozhodujúce... „Určite, veď sme napokon zvíťazili iba o pol bodu. Keby som do toho išiel, tak by sme prehrali...“
Jozef Urban nemohol svojim „súkmeňovcom“ fandiť priamo na štadióne, držal im prsty doma, pred televízorom.
„Atletické súťaže sa začínali v nedeľu, a keďže ja som v piatok nebol zapísaný v žiadnej disciplíne, organizátori mi odobrali akreditačku, a v sobotu som musel z Baku odcestovať. Áno, bol som na Európskych hrách, ale veľmi ma mrzí, že nie ako aktívny pretekár, lebo to bola super akcia, po organizačnej stránke na veľmi vysokej úrovni, ako naozaj olympiáda. Niečo som v Baku stihol pochodiť, ale veľká škoda, že atletiku som videl iba v televízii.“
O tri dni už opäť behal
Bez pohybu Jozef Urban dlho nevydržal, „mrle v zadku“ mu to nedovolili.
„Veru, po návrate z Baku som mal chvíľu pokoj, ale po troch dňoch som už opäť behal, znovu som začal s tréningom. Na prekvapenie to vyzerá byť v poriadku, pri chôdzi necítim nič, a problémy už nemám ani pri behu. Tú nohu som už aj zaťažil, dal som si nejaké výbehy v bytovke po schodoch, z prvého poschodia na trináste, a nič... Bál som sa, že to zranenie potrvá dlhšie, ale malo by to byť už v poriadku. Trénujem už na dráhe, chodím plávať, aj na masáže, a pridávam na intenzite.“
Lebo sklamanie z Baku môže zatieniť ďalšia výzva, a tou je olympijský maratón v Riu.
Zverenec trénera Dušana Valenta však musí najskôr zabehnúť vypísaný limit, a preto má v kalendári hrubou čiarou podčiarknutý dátum 4. október 2015, keď sa v Košiciach pobeží 92. ročník Medzinárodného maratónu mieru.
„Už som volal riaditeľovi pretekov pánovi Koniarovi, ktorý mi sľúbil pomôcť, že by mi zohnal nejakého vodiča, či to platí... V druhej polovici sezóny sa koncentrujem hlavne na maratón, kde by som si chcel vybojovať olympijskú miestenku, ale pobežím aj nejaké iné preteky. Pred sústredením si dám nejaký cestný 'puťáčik' niekde nablízku, potom budem štartovať na päťke na dráhe na majstrovstvách republiky v Banskej Bystrici, v septembri mám v pláne aj košický Night Run a zrejme aj majstrovstvá Slovenska na desať kilometrov na ceste. Celá príprava však bude zameraná na košický maratón,“ verí smoliar Urban, že pravý vrchol kariéry má ešte pred sebou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
