Košická rodáčka Eva Pavlíková oslávi 55. narodeniny. Od osláv ostatných okrúhlin sa toho v jej živote veľa nezmenilo. Stále je rovnako energická, bezprostredná a plná nápadov. Práce má dostatok. Manželstvo sa o rok prehupne do troch desaťročí a dcéra je už samostatná.

Bilancovanie, obracanie sa naspäť, zratúvanie dobrého a zlého, to ľudia po päťdesiatke robievajú.

Eva Pavlíková však zástancom niečoho takého príliš nie je.

„Nikdy som neriešila, koľko mám rokov. Tento vek je dobrý na to, že si môžete povedať, čo si myslíte, lebo mne už je naozaj jedno, čo si kto myslí o mne. Môžem si robiť, čo chcem,“ konštatuje.

Keď už má dôjsť na bilančný sentiment, priznáva, že má pocit, že dobre už bolo.

„Zažila som už toľko dobrých rolí v divadle, svadbu, narodenie dieťaťa... Toto sa už nezopakuje. Prídu iné veci, ale tie najkrajšie som už prežila. Možno sa mýlim a príde niečo úžasné.“

Košičanka Eva Pavlíková sa narodila v Košiciach. So smiechom konštatuje, že je plod svadobnej noci.

„Narodila som sa v Košiciach, otec tam dostal prácu. Bol ekonóm a mama novinárka. Svadbu mali 1. januára 1960. Ja som sa narodila v septembri, takže som asi dieťa svadobnej noci.“

Jedným dychom však nezabudne podotknúť, že metropola východu bola na detstvo a mladosť výborná.

„Mama mala teóriu, že deti nemá vychovávať ulica. Navštevovala som hudobnú školu, hrala som na klavíri, spievala som v troch speváckych zboroch, sedem rokov som chodila na klasický balet, bola som majsterka kraja v latinskoamerických tancoch. Na gymnáziu, so zameraním na chémiu, som začala chodiť do malého divadelného štúdia,“ vyratúva svoje aktivity herečka.

Veľký pracant

„Milujem herectvo, ale aj tanec, spev, muziku, a to všetko som na doskách už niekoľkokrát zúročila.“

Aktívnosť majú v rodine jednoducho v krvi – aj Evin o dva roky mladší brat sa dal na umeleckú dráhu, dnes je z neho uznávaný basgitarista.

Aj napriek mnohým aktivitám stále vyhrávalo herectvo a v prvom rade to divadelné.

„Vždy som mala inštinkt a správne som vycítila, čo je pre mňa lepšie. Chcela som robiť divadlo. Divadlo je grunt. Baví ma, že je každý večer iné, aj keď hráte rovnaké predstavenie, lebo závisí od iskry, ktorá preskočí medzi publikom a javiskom. Vždy som dojatá, keď ľudia stoja a kričia bravó. A stále musíte dokazovať, že ste vo forme. Baví ma proces tvorby, od nuly, nepopísaného papiera, kým sa k niečomu dopracujete. Som veľký pracant, narodená v znamení Panny, a to nepustí.“

Osudová Nitra

Herectvo ju teda pobozkalo už v rodných Košiciach, z amatérskeho krúžku s názvom HOP, podľa jeho zakladateľov Hudáka, Oľhu a Pražmáryho, sa vykľula kvalitná prípravka na umelecké vysoké školy.

Ani Pavlíková neváhala a rozhodla sa skúsiť prijímačky na VŠMU a v roku 1979 ju na prvý pokus aj prijali.

„Na VŠMU som sa dostala do ročníka profesora Zachara, čo bolo úplne super. Bola som spolužiačka s Mirom Nogom, Stanom Králom, Paľom Višňovským, Milanom Bahúlom, Inou Gogálovou – vynikajúca partia. Študentské roky boli úžasné. Vtedy poslucháčky herectva neboli žiadne missky. Od rána do večera sme skúšali v škole, pracovali na sebe. Vo štvrtom ročníku prišla ponuka z Nitry.“

Dnes sa už dá s istotou povedať, že to bola životná ponuka.

Múza

V Divadle Andreja Bagara v Nitre načala Pavlíková tridsiaty rok. Za ten čas stvárnila stovky činoherných, ale aj muzikálových postáv, veľmi často pod taktovkou obľúbeného Jožka Bednárika.

„Na absolventskom predstavení R.U.R. od Karla Čapka prišiel za mnou Jožko Bednárik a vtedajšia riaditeľka Hilda Augustovičová, či by som nešla do Nitry. Bola som nadšená Bednárikovou poetikou. Hovorila som, že to je divadlo, aké by som chcela robiť. Podpísala som zmluvu a nastúpila ešte počas vysokej školy.“

Jozef Bednárik si počas spoločnej práce herečku mimoriadne obľúbil, neraz sa dokonca vyjadril, že je jeho múzou. Rovnako to vnímala aj Pavlíková.

Mame sa zapáčila ako mníška

V divadle stvárnila Eva Pavlíková množstvo úloh, na ktoré spomína nielen ona dodnes.

Jej mama si ju obľúbila v hre Plánka, ale aj v mimoriadne úspešných Mníškach: „Ak by som si mala vybrať, v ktorej sa mi najviac páčila, tak to bolo predstavenie Plánka. Postava ženy, ktorá žije po boku vagabunda bez štipky lásky, bez dieťaťa, po ktorom márne túži, jej lepšie ani sadnúť nemohla. A pritom tá postava je na míle vzdialená od jej skutočného života. Veľmi sa mi páčila aj v muzikáli Mníšky, kde stvárnila hlavnú predstavenú kláštora. Vyzerala tak úžasne, že som si na jednom predstavení len tak pre seba povedala: Evička, škoda, že nie si naozajstná mníška.“

Okrem toho si užila aj televízne obrazovky, najnovšie účinkuje v seriáli Kukučka. „Som Darina, bývalá policajtka, pomocnica starostu. Táňa Kulíšková si natiahla šľachu na nohe, tak som sa dostala k tejto postave, pôvodne som mala mať menšiu úlohu.

Životná láska z baru

Nitra bola pre mladú herečku osudová rovnako ako kolegovia, s ktorými hrala. Na jedného z nich, Maroša Kramára, spomína vrúcne dodnes. Zoznámil ju totiž s manželom.

„Stalo sa to v nočnom bare. Môj muž bol totiž šéfom nočného baru a ja som vôbec nebola barový typ. Maroš raz išiel z nejakej filmovačky a hovorí mi: Stará, poď do baru. Tak som išla. A Maroš hovorí: Henten sa na teba pýtal. To bol Igor, môj muž.“

Keďže nie je herec, výborne sa dopĺňajú, aj keď to občas tak nevyzerá.

„Nie je umelec, no ide na premiéru a dvomi vetami vie veľmi presne zhodnotiť predstavenie. Jasné, že mi niekedy nerozumie, keď veľmi prežívam úplné hlúposti. Ja to beriem ako otázku života a smrti, a on to nechápe. A má pravdu, len ja na to prídem až po určitom čase,“ odhaľuje zákulisie svojho vzťahu.

Vychovala Katarziu

Jablko nepadá ďaleko od stromu, v prípade herečkinej dcéry to platí na sto percent. Katarína Kubošiová len pred pár mesiacmi spromovala ako scenáristka na VŠMU a zároveň sa snaží presadiť ako speváčka pod umeleckým menom Katarzia.

„Má veľmi osobitý prejav a získala si veľa fanúšikov. Jej pesničky sú založené na textoch a tie sú celkom dobré. Už čakám, kedy napíše texty aj mne. Dala som jej otextovať šansóny, ktoré som si priniesla z Paríža. Samozrejme, slečna nemá čas. Kašle na mňa.“

Mama dcére drží palce, najmä preto, že veľmi dobre vie, aké je umenie náročné povolanie.

„To, čo robí, nie je mainstreamové. Po mne je veľmi pracovitá a to sa mi na nej páči. Veľmi chcela byť samostatná. Je jedináčik a boli sme na ňu fixovaní – išlo jej to na nervy. Nechcela už od nás ani peniaze, sama si zarobila. Teraz po promóciách odišla do Prahy.“

Namiesto dcéry pes

Eva Pavlíková sa teraz musí vyrovnať s odchodom dcéry nielen z domu, ale aj do inej krajiny. Kto má jediné dieťa, vie sa s obavami herečky stotožniť.

Našťastie existujú mobily a internet, preto sú obe v spojení vždy, keď si potrebujú niečo dôležité povedať.

S odchodom dcéry z domu herečke pomáha aj manžel.

„Teraz mi postavil na chalúpke prístavbu, máme za Nitrou starý dom. A chodí k nám susedov pes, do ktorého som sa zamilovala. Mám ho namiesto Katky. Vôbec sa s mužom nenudíme, je nám teraz spolu veľmi dobre. A mne sa páči. Muž má byť podľa mňa čistý, voňavý a nesmie veľa rozprávať,“ spokojne konštatuje.

Foto: Ivona Orešková

Autor: Spracovala: Monika Almášiová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári