Z archívu Verejnej knižnice Jána Bocatia

Potrestaný pekár

Miniatúrna žemľa. Súdny proces. Príkladný rozsudok.

To, že naši pekári svoje milé, drobulinké, stále zmenšujúce sa žemle a rožky budú môcť zanedlho odovzdávať do rúk zákazníkom cez kľúčovú dierku, už vôbec nemožno považovať za dobrý vtip, ale za smrteľne vážnu realitu. Nemožno sa diviť ani tomu, že existujú ľudia, ktorí si zamieňajú pekárenské pečivo s drobnými miňonkami. Onedlho sa už nepozastavíme ani nad tým, ak niekto svoju miniatúrnu žemličku prišije na svoj kabát namiesto gombíka. Čo nevidieť budú naše žemle také drobné, že ich budeme môcť zahliadnuť len tým najdokonalejším mikroskopom. Je to zbytočné, s týmto už niet pomoci. O úbytku žemlí bola dnes reč aj pred policajným sudcom Štefanom Hudopkóm. Nándor Éliás, pekársky majster z ulice Lajosa Kossutha, bol nahlásený za to, že svoje žemle predáva v menšej veľkosti, než je to úradmi predpísané. Namiesto predpísanej hmotnosti 5 dag predával svoje „zákusky“ v hmotnosti 4 dag. Voči nahlásenému pekárskemu majstrovi sa začalo ihneď súdne konanie a prípad sa dnes dostal aj pred sudcu. Zabavené žemle, presnejšie povedané drobulinké žemličky, ako corpus delicti, osirelo a zahanbujúco ležali na stole sudcu Hudopkóa.
Policajný sudca po vypočutí Nándora Éliása poznamenal: „Žemle boli odvážené a určené ako príliš ľahké.“
Pekársky majster priznal, že zo zabavených žemlí naozaj čosi chýba, ale to je vraj spôsobené tým, že cesto bolo vložené do studenej pece, kde sa následne stiahlo.

Napriek tomu vymerali pekárovi peňažnú pokutu vo výške 100 korún.
Bude dobré, ak si pekári i celá naša verejnosť dá v budúcnosti väčší pozor.

(Felsőmagyarország. Kassai Napló, 1. 10. 1915)

Preludium

Dnes večer sa začína nová košická divadelná sezóna. Hlučná a pestrá skupinka divadelníkov sa dnes znova presunie na dlho opustené a osirelé pódium. Sufity sa rozvinú, reflektory znova rozsvietia. Herci sa ponáhľajú z kaviarne na skúšku a herečky zo skúšky na korzo. Divadelný život s mnohými drobnými historkami a veľkými senzáciami sa dá do pohybu. Naučíme sa nové mená, spoznáme nové divadelné hry, privítame slávnych hostí, budeme rozmaznávať naše stálice, vymýšľať nové pletky s tým, že na staré nikdy nezabudneme, budeme sa starať o udalosti, karhať a chváliť predstavenia, kritizovať texty, jednoducho povedané, budeme znova navštevovať naše divadlo. Mesto Košice má skutočne rado svoje divadlo. Dokázalo nám to v minulom roku, v dňoch najťažších skúšok, a dokáže to aj teraz, v období slávnych víťazstiev.
(Felsőmagyarország. Kassai Napló, 3. 10. 1915)

Skočila z prvého poschodia

Včera poobede okolo piatej hodiny sa skokom z prvého poschodia pokúsila o samovraždu slúžka Veron Valkovics. Po skoku zostala nešťastná bytosť ležať na kamennom chodníku v bezvedomí a úplne dolámaná. O udalosti informovali políciu, odkiaľ na miesto incidentu dorazil službukonajúci kapitán Árpád Sárosy. Medzitým previezli záchranári doráňanú Veronu Valkovics do verejnej nemocnice. Malá Veron si chcela siahnuť na život preto, lebo jej ženícha odviedli za vojaka.

(Felsőmagyarország. Kassai Napló. 13. 10. 1915)

Úmrtie Karola Poledniaka

Úprimnou sústrasťou sme vzali na vedomie smutnú správu o úmrtí továrnika Karola Poledniaka. Patril k zaujímavým a k najváženejším osobnostiam košického priemyselného života. Desaťročia trvajúcou neoblomnou a čestnou prácou vybudoval z malej priemyselnej dielne produktívnu a impozantnú továreň – spoločnosť v hodnote niekoľkých miliónov. Vždy bol milujúcim a starostlivým otcom svojich robotníkov, bývajúcich v takmer rodinnom súžití v blízkej robotníckej štvrti. Jeho závod bol známy nielen na území Horného Uhorska, ale vedeli a vážili si ho v celej krajine pre spoľahlivosť i serióznosť spolu s jeho majiteľom, v starých mravoch puritánom, Poledniakom. Továrnik už dlhšiu dobu bojoval s chorobou a len pred pár dňami sa vrátil z jedného zahraničného sanatória, kde sa liečba ukázala ako neúčinná. Na správu o jeho úmrtí reagovalo celé mesto hlbokou sústrasťou.

(Felsőmagyarország. Kassai Napló. 20. 10. 1915)