Košičan fotil vojnu vo Vietname

Bývalý frontový reportér Miroslav Tuleja vystavuje v košickom Kulturparku výber svojich fotografií.

Pod názvom Ži a pamätaj – Live and Remember vystavuje bývalý frontový reportér, Košičan Miroslav Tuleja v Kulturparku výber svojich 80 čiernobielych fotografií z Vietnamu obohatených aj o svoje vlastné verše.

KOŠICE. „Vo Vietname som pochopil, že vojna je jedno strašné divadlo, z ktorého po predstavení nemožno odísť. Na jeho doskách sa totiž hrá nepretržite. Tečie v ňom ozajstná krv, strieľa sa ozajstnými nábojmi, ľudia trpia a umierajú od ozajstného bôľu…,“ prihovára sa autor návštevníkom na vstupnom paneli.

Cez Prahu na front

Cesta vyštudovaného novinára k fotografovaniu vojnových hrôz bola možno jednoduchšia, ako by si niekto predstavoval.

„Základnú vojenskú službu som absolvoval v armádnom denníku Obrana lidu v Prahe. V redakcii sa mi páčilo, im sa zase zapáčili moje fotografie i písané reportáže, tak mi pridelili vojenský byt a navrhli, aby som u nich ostal. V Prahe som strávil ďalších 6 rokov,“ vraví Miro, ktorý s fotoaparátmi precestoval kus sveta od Pakistanu cez Bangladéš, Kubu, Vietnam, Laos, Čínu, Libanon, bývalý Sovietsky zväz až za severný polárny kruh.

Vietnam navštívil Miro Tuleja niekoľkokrát. Naposledy v roku 1986, keď si k nemu pridal aj návštevu Laosu a Kambodže, kde sa nakoniec zdržal viac ako vo Vietname.

Svoju piatu cestu do Vietnamu mal absolvovať v roku 2014, ale nevyšlo to.

„Všetko som už mal zabezpečené – letenku, dohovorený program, ale pre náhly zdravotný problém ma lekári nepustili. Do Hanoja odletela len moja výstava aj s mojimi básničkami preloženými do vietnamčiny a angličtiny. Otváral ju minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák,“ vysvetľuje fotograf, ako mu vred na dvanástniku prekazil pripravenú cestu.

Miro sa neskôr dozvedel, že Vietnamci reagovali na jeho výstavu veľmi emotívne. „Boli dojatí. Z mojich fotiek a textov vycítili empatiu a solidaritu. Pre mladých Vietnamcov to bolo vlastne stretnutie s dávnou minulosťou. Veď deti z mojich fotografií majú dnes už 50 a viac rokov...“

Na nálety v Hanoji nikdy nezabudne

„V roku 1969 ma fascinovali odvážne expedície amerických astronautov na Mesiac. Nikdy nezabudnem na 21. júl, 4 minúty pred štvrtou hodinou ráno, keď som v priamom televíznom prenose sledoval prvé kroky Neila Armstronga na povrchu Mesiaca“, hovorí fotograf.

„A o pár mesiacov neskôr, v januári 1970, som sa ocitol v mesačnej krajine plnej ruín a kráterov, ktorú spustošili kolegovia amerických astronautov – piloti z amerických lietadlových lodí...,“ opisuje Miro svoj prvý kontakt s krutosťami vojny.

„Prvýkrát som na vlastnej koži zažil nálety na Hanoj či mesto Dong Hoi, výstražné sirény a úteky do najbližšieho krytu, prvé ohlušujúce svišťanie a výbuchy bômb. Videl som na vlastné oči prvých mŕtvych, prvé ranené deti a bezbranných starcov.“

Druhý raz poslali Mira do Vietnamu počas intenzívneho bombardovania v roku 1972 a tretíkrát v apríli 1973 – už po podpise Parížskych dohôd o ukončení vojny a obnovení mieru vo Vietname.

„Kolegovia sa ma pýtali, načo tam ideš, keď už je po vojne? No stálo to za to! Zažil som obrovskú eufóriu Vietnamcov, ich neuveriteľné úsilie o rýchlu obnovu zničenej krajiny. Pochopil som, že najočakávanejším okamihom každej vojny – nielen tej vietnamskej, je jej koniec,“ tvrdí autor výstavy.

„Vo vietnamsko-americkej vojne zahynulo vyše 58-tisíc Američanov, no Vietnamcov vyše tri milióny – vojakov a civilistov,“ vracia sa Miro v myšlienkach do obdobia pred 40 rokmi.

„Na Arlingtonskom cintoríne vo Washingtone sú mená všetkých padlých Američanov na 150 metrov dlhom pamätnom múre. Na mená padlých Vietnamcov by nestačil ani múr dlhý 10 kilometrov! Pritom na oboch stranách úplne zbytočne hynuli mladí chlapci, tínedžeri, doma ich oplakávali ich lásky, mamy, súrodenci... Vietnamská vojna vyvolala vo svete i v samotnej Amerike nebývalý odpor. Mladí Američania odmietali povolávacie rozkazy, snažili sa vietnamským jatkám vyhnúť. Keďže som sa pohyboval ako reportér na území severného Vietnamu, stretol som iba Američanov v „pyžamách“. Boli to piloti, ktorí po zostrelení padli do vietnamského zajatia.“

Básničky vznikli vďaka vykradnutému autu

Špeciálnym bonusom tejto výstavy sú Mirove verše k 26 fotografiám. Jeden v slovenčine i angličtine. „Po návrate z Vietnamu ma pozvali na televíznu debatu do Bratislavy,“ rozpráva Miro o tom ako vznikol tento netradičný nápad.

„Kým som sa ubytoval v hoteli, ukradli mi z auta kufrík so všetkými zápiskami z Vietnamu pripravenými pre týždenník Mladý svět. Bol to priam infarktový malér. Tak som vybral 10 fotografií a namiesto reportáže k nim napísal takéto básničky.“

Štvorstrana sa šéfredaktorke Olge Čermákovej tak zapáčila, že mu navrhla pripraviť z fotiek a básní výstavu.

„Dopísal som ďalšie verše a v pražskej Fotocheme, malej výstavnej sieni v centre Prahy, mi usporiadali výstavu nazvanú Život začína znovu.“

Výstava mala ohromný úspech, za dva týždne ju navštívilo vyše 10 000 ľudí. Z Prahy putovala do Teplíc, Litomyšle, Košíc, Michaloviec a Bratislavy, kde ju navštívil aj vietnamský premiér PhamVan Dong, ktorý v októbri 1973 prišiel na oficiálnu návštevu Československa.

Štefan Margita fotil Mirovým fotoaparátom

Miro Tuleja je Košičan. Jeho tetou a ujom sú Edita a Ján Margitovci, rodičia operného speváka Štefana Margitu.

Ten začiatkom 70. rokov minulého storočia študoval na umeleckej priemyslovke.

„Po návrate z Vietnamu som venoval môj ruský fotoaparát Zenit Štefanovi, ktorý na ňom ešte fotil nejaké práce do školy,“ smeje sa Miro.

Reportér mal to šťastie, že sa mu po rokoch podarilo stretnúť aj s ľuďmi, ktorých kedysi fotografoval.

„V roku 1986 som v Ho Či Minovom meste stretol pani Nguyen Thi Binh, vtedajšiu veľvyslankyňu Dočasnej revolučnej vlády Južného Vietnamu v Paríži. Práve ona viedla azda najdlhšie rokovania v dejinách diplomacie – medzi Američanmi, Vietnamcami zo severu a Juhovietnamcami. Je to jedna z tých postáv, ktoré prispeli k zmluve o ukončení vojny a obnovení mieru vo Vietname.“

Svetoznámy kanadský fotograf arménskeho pôvodu Yousuf Karsh povedal, že talent a fotografická kamera sú síce dôležité, ale jedinečné fotografie nevznikajú ani tak v optike fotoaparátu, ale vo fotografovom srdci.

Fotografie Mira Tuleju dýchajú človečinou. Nikdy neostáva iba nestranným pozorovateľom, ale s ľuďmi ktorých fotografuje, prežíva ich emócie, smúti i raduje sa s nimi.

Sľúbili nám vrátiť postieľky, koníka, píšťalku, bábiku čo vzlyká, len rodičov nie, len rodičov nie... Foto: Miroslav Tuleja

Ak nehučia sirény a nepadajú bomby, v slnečnej páľave deťom a byvolom je najlepšie vo vode. Foto: Miroslav Tuleja

Čo dnes bude padať z oblohy – bomby alebo dážď? Aký si vezmeme do školy plášť? Foto: Miroslav Tuleja