Blahoslavenú sestru Sáru Salkházi popravili na sklonku vojny

Pochádzala z vychýrenej hotelierskej rodiny. Život Sáry Salkházi však nabral celkom iný smer.

Keby žila v dnešnej dobe, možno by ju nazývali košickou Paris Hilton. Aj ona totiž pochádzala z vychýrenej hotelierskej rodiny. Život Sáry Salkházi však nabral celkom iný smer, v ktorom nebolo ani stopy po rozmaroch, ale ktorého prioritou sa stala pomoc ľuďom a napokon aj najvyššia obeta na ich záchranu.

KOŠICE. Tam, kde je dnes košický hotel Double Tree by Hilton a predtým jeho vychýrený predchodca Slovan, kedysi stával iný hotel – legendárny Schalkház.

Bol centrom mondénnej spoločnosti, kde páni hrávali biliard a karty a dámy predvádzali svoje najnovšie róby.

Niektorí Košičania tam doslova strávili celý svoj život a významné osoby sa zvyčajne ubytovali len v Schalkháze.

Temperamentné dievča

Toto centrum košického spoločenského života postavil Leopold Schalkházi starší, ktorý začínal ako úspešný prevádzkovateľ kaviarne a obchodník s vínom.

Po jeho smrti vedenie prebral jeho syn – Leopold mladší, ktorý s rodinou v hoteli aj býval. S manželkou Klotildou mali tri deti a medzi nimi aj dcéru Sáru.

Tá prišla na svet 11. mája 1899. Dlhé roky však nič nenasvedčovalo tomu, že sa z nej stane rehoľná sestra, ktorá svoj život položí za ľudí prenasledovaných v II. svetovej vojne.

Bola ešte celkom malá, keď jej zomrel otec, no matka sa postarala o to, aby vyrastala ako väčšina detí tých čias.

Vraj bola poriadne temperamentné dievča, ktoré sa skôr hrávalo s chlapcami. V Košiciach vychodila základnú školu a po nej si vybrala učiteľský inštitút.

Učiteľské povolanie jej však napokon nebolo súdené. Keď dokončila školu, práve sa skončila 1. svetová vojna, no keďže Sára Salkházi odmietla prisahať vernosť prvej Československej republike, musela učiteľské miesto opustiť.

Nebola jediná. Málokto vo vtedajších Košiciach veril, že nový štát sa ujme.

Bohémska novinárka

Po ukončení učiteľskej kariéry sa živila, ako sa dalo. Chvíľu ako kníhviazačka, chvíľu ako pomocníčka v obchode s dámskymi klobúkmi.

No keďže od detstva mala sklony k literárnej tvorbe, začala prispievať do novín vydávaných v maďarskom jazyku a získala novinársky preukaz.

Svoj rušný život novinárky charakterizovala neskôr takto: „Samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa po šírom svete s rukami vo vreckách, rýchla večera v malom hostinci, cigánska hudba... Vskutku existencia hodná skôr bohémky, ako budúcej sociálnej sestry.“

Istý čas bola dokonca zasnúbená so študentom poľnohospodárskej školy, ktorý sa u nich zdarma stravoval, no napokon zasnúbenie zrušila.

V tom čase začala viac meditovať nad svojím životným poslaním a pomaly si uvedomovala, že chce žiť duchovnejšie.

Oddaná sestra

V roku 1927 spoznala v Košiciach čerstvo usadené sociálne sestry. Najprv s nimi iba spolupracovala, neskôr sa s ich názormi stále viac zbližovala. Zmenila sa. Prestala fajčiť, zabudla na bohémsky život.

Začiatkom roku 1929 ju prijali ako novicku. Prvé sľuby zložila v roku 1930. V roku 1932 ju preložili do Komárna, kde slúžila na čele charity, viedla kuchyňu pre deti, pôsobila ako katechétka a redigovala časopis Katolícka žena.

Okrem toho viedla obchod s náboženskými potrebami, dozerala na útulok pre chudobných a bola spoluzakladateľkou Katolíckeho spoločenstva žien.

Vybavovali doklady, ukrývali...

Jej sen, dostať sa na misie, sa jej však nikdy nesplnil. O to viac sa snažila pomáhať v našich končinách. Keď sa usadila v Budapešti, to sa už v Európe rozmáhal fašizmus a Sára Salkházi proti týmto názorom v rámci svojich možností bojovala.

Keď nastala nemecká okupácia a začal sa hon na Židov, sociálne sestry sa im všemožne snažili pomôcť.

Vybavovali im falošné doklady a ukrývali ich vo všetkých budapeštianskych i vidieckych domoch ich spoločnosti.

No paradoxne, na sklonku vojny to prasklo.

Priznala sa a zomrela

Bol 27. december 1944 a Budapešť už bola obkľúčená Červenou armádou. Nemecké jednotky bojovali a maďarské oddiely Šípových krížov masovo vraždili vlastné obyvateľstvo.

Nevynechali ani ženský domov v budapeštianskej robotníckej štvrti. Objavili tam Židov a popri tom zatkli aj jednu z katechétok. Zodpovedná vedúca domova - Sára Salkházi tam práve vtedy nebola, no prišla na koniec celej akcie.

Mohla sa zatajiť a prežiť. No ona priznala svoju totožnosť. Okamžite zatkli aj ju. Ešte v ten večer vyvliekli zadržaných k nábrežiu Dunaja poniže Petőfiho mosta. Vyzliekli ich donaha, pozväzovali drôtmi, zastrelili a ich telá hodili do ľadových vôd rieky.