Takouto cestou prešla výtvarníčka Júlia Zelená, ktorá sa mnohým zapísala do pamäti práve maľbou na hodváb. Aj dnes, po viac ako dvadsiatich rokoch umeleckej a návrhárskej tvorby, by sa jej asi najviac páčilo maľovať. Na druhej strane sa maľba a tvorba šiat nevylučujú, naopak, dobre sa dopĺňajú a obohacujú.
„Pri maľbe sa cítim byť slobodnejšia, v šatách mám limity dané ľudským telom,“ skonštatovala odevná dizajnérka a maliarka pri našom stretnutí.
Ulica očami návrhárky
Asi najväčší problém, keď sa vyberiete do ateliéru módnej návrhárky, je, ako sa obliecť. Nie že by to bolo to najdôležitejšie, v živote sú podstatnejšie veci, ale predpokladáte, že si vás prezrie kritickým okom. Nemýlila som sa.
Výtvarníčka Júlia Zelená mi potvrdila, že venuje pozornosť tomu, ako sú ľudia oblečení.
„Všímam si skôr takú tú neuváženosť a nekritickosť samého človeka voči sebe. Keď hovoríme o dievčatách – obliekajú sa trochu neadekvátne k tomu, ako môžu. Som síce dosť liberálna, nech si každý robí čo chce. Ale prečo ukazovať niečo, čo je zlé hneď v prvý moment, keď sa to dá veľmi šikovne zakryť. A všímam si, samozrejme, nielen oblečenie, ale aj to vypracovanie a kvalitu odevu, to ma zaujíma možno ešte viac.“
Slovenské dievčatá považuje za veľmi pekné a pri dobrej postave potom nie je ťažké dobre sa obliecť. Podľa nej sa v našich uliciach vkus snúbi s nevkusom.
„Ja to nazývam takým východoguberniálnym nevkusom, poplatným časopisom, nenájdením si vlastného štýlu. Ale neposudzujem to paušálne. Keď pracujete v úplne inom odbore a móda je periférnym záujmom, tak sa to, samozrejme, odrazí.“
V tvorbe Júlie Zelenej móda tvorí podstatnú časť. Preto ma zaujímalo, v čom sa ona cíti najlepšie.
„Nemám nejaký vyhranený štýl. Možno farebnosť je pre niekoho stereotypná, čierna u mňa dominuje. Beriem to ako protiváhu tej maľbe, ktorá je až príliš pestrá. O šatách rozmýšľam prakticky – nechcem, aby som ja slúžila veciam, ale ony mne. A samozrejme, aby som sa v tom dobre cítila. Takže jednoduché, ale zároveň nápadité, svojské. Myslím, že to všetci aj tak vnímajú.“
Galéria na poschodí
Súčasťou ateliéru umelkyne je Galéria na poschodí. Nie veľký priestor je doslova nabitý podnetmi, neviete, kde sa pohľadom zastaviť. Ohúri vás množstvo farieb na maľbách na hodváb či akrylových obrazoch a obrázkoch.
Ale nedajú sa prehliadnuť ani ručne maľované hodvábne vankúše s prírodnými či architektonickými motívmi a tvárami žien.
Na všetkých tých maľbách dominuje príroda – kvety, stromy, vtáčiky, ale aj krajinky, no „také tie vymyslené“.
Na ráme je natiahnutá rozpracovaná maľba na hodváb. Opäť krajinka, možno lúka alebo záhrada, kvety, obloha. Júliine diela sú viacvrstvové. Toto „čaká“, aká ďalšia vrstva sa vylúpne.
Umelkyňa má pred sebou dve výstavy – začiatkom septembra so spolkom C + S v Poľsku a koncom septembra v Prahe s bratislavskou dizajnérkou a výtvarníčkou Leou Fekete. Preto finišuje aj s dielami, ktoré v rámci nich ponúkne.
Maľba na hodváb je neraz prekvapením
A keďže v ateliéri možno vedľa seba vidieť akrylové obrazy i maľby na hodváb, zaujíma ma jedinečnosť práce s hodvábom. Nie všetky motívy, ktoré Júlia maľuje na hodváb, by vraj rovnako dobre dopadli aj pri práci s akrylom.
„To plátno alebo drevo, na ktoré kreslíte, nemá tú ľahkosť. V poslednom čase maľujem princípom náhody. Urobím si najprv nejakú náhodnú štruktúru, potom do nej domaľovávam veci, takže neviem dopredu, čo tam bude. Je to svojím spôsobom trochu trápenie, lebo neviete, ako to celé dopadne. Pri kreslení stromu je jasné, aký to bude mať postup. Postupným dokresľovaním náhodných častíc, ktoré sa vygenerovali striekaním alebo nejakým otlačením, dávate tomu celému formu a tvar. Ale niekedy si poviem, že len vylejem tú farbu a celé to pokrčím a uvidíme, čo sa tam objaví. Takže tie maľby vznikajú vrstvením jednotlivých farieb, ale v konečnom dôsledku už cielene.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
