Sobota, 22. september, 2018

Košičania na festivale v Rzeszówe zabavili deti, zaujali dospelých

Úspešná košická misia na poľských Trans/misjách.

Generálny riaditeľ Štátneho divadla Košice Peter Himič a riaditeľ Teatru im. Wandy Siemaszkowej otvárajú slovenský deň. (Zdroj: Svjatoslav Dohovič)

KOŠICE. Štyridsať podujatí počas siedmich dní spojilo v tomto týždni šesť miest a šesť krajín do jedného bodu – poľského mesta Rzeszów. A košickí divadelníci boli pri tom.

Prvý ročník Medzinárodného festivalu umení Trans/misje sa uskutočnil po vyše roku od chvíle, keď riaditelia divadiel z poľského Rzeszówa, slovenských Košíc, ukrajinského Ľvova, maďarského Debrecínu, českej Ostravy a litovského mesta Trakai podpísali deklaráciu o jeho vzniku.

Streda, piaty deň festivalu, patril Slovensku a predovšetkým Košiciam. A ohlasy na celodenný program, ktorý zastrešovalo Štátne divadlo Košice, boli viac ako pozitívne.

No ad for you

1918

Partnerov projektu spája prihraničná poloha, ktorá praje vzájomnému prenikaniu kultúr, ale aj podobné historické súvislosti. A tak Prvé Trans/misje niesli podtitul „1918. Koniec a začiatok“.

Aj program slovenského dňa sa podľa generálneho riaditeľa košického divadla Petra Himiča niesol v duchu hlavnej myšlienky festivalu a predstavil predovšetkým kultúrne prostredie Košíc ako mesta multinárodnostného a multikultúrneho. „Je to festival, ktorý má ambíciu byť platformou pre komunikáciu prostredníctvom umenia,“ hovorí Himič.

Poľským deťom slovenčina neprekážala

Takmer dvestotisícový poľský Rzeszów sa tak v stredu stal symbolicky mestom slovenským.

Záujmu sa tešila úvodná výstava Slovenského technického múzea Majstri ducha, ktorá na 25 paneloch predstavuje najvýznamnejších predstaviteľov vedy a techniky na Slovensku, mnohých s väzbami na Košice.

No ad for you

Košický režisér Ján Sabol po premietaní hraného filmu natočeného v Košiciach Robinson & Crusoe v diskusii s divákmi hovoril aj o tom, či je rozdielnosť jazykov naozaj hlavnou príčinou v komunikácii.

O tom, že to tak nie je sa presvedčili herci Bábkového divadla v Košiciach. Hoci svoju rozprávku Hľadá sa snehuliak hrali v slovenčine a divákom len pred jej začiatkom v poľštine stručne priblížili jej obsah, poľským deťom to vôbec neprekážalo a dobrodružstvá tuláčky Boni prežívali tak, akoby všetkému, čo bolo povedané, rozumeli.

Hitler vypredal divadlo

„Festival v takejto podobe má určite potenciál aj pre literatúru. Pred niekoľkými rokmi sme sa stretli s poľskými básnikmi na Slovensku a hovorili sme o nejakom spoločnom projekte, ale nakoniec to celé stíchlo. Transmisje by sa mohli stať tým priestorom, v ktorom by sa stretávali aj literárni tvorcovia, ale aj výtvarníci či hudobníci,“ poznamenal na literárnom Čaji o piatej, v diskusii s poľskými kolegami, literárny vedec Peter Káša.

Stredajší večer napokon vyvrcholil divadlom. Populárne predstavenie činohry Štátneho divadla Košice, Doma u Hitlerovcov – Historky z kuchyne od Arnošta Goldflama, pobavilo svojim satirickým, a často až ironickým pohľadom, aj poľského diváka.

Aby sme v hanbe nezostali

Festival bolo v Rzeszówe cítiť na každom kroku a záujem o podujatia slovenského, či predtým maďarského a českého dňa, potvrdil, že hneď v prvom roku získal festival veľa priaznivcov.

O rok k nim môžu pribudnúť ďalší v Košiciach, ktoré budú hostiteľom druhého ročníka festivalu umenia.

„Čo sa týka budúceho roka, mám, v úvodzovkách povedané, trochu obavy, lebo latka bola organizátormi v Rzeszówe nastavená veľmi vysoko, a tak nás hneď po skončení tohto festivalu čaká rok práce pri príprave našej edície. Tak ako hovorí Chalupka v jednej svojej hre – aby sme v hanbe neostali. Verím, že neostaneme,“ poznamenal generálny riaditeľ Štátneho divadla Košice Peter Himič.

Hoci aj v košickom vydaní festivalu na budúci rok bude zastúpených šesť miest zo šiestich krajín, v ďalších rokoch by to tak byť nemuselo.

„Ak sa festival naštartuje, tak sme otvorení. Či už smerom k Lotyšsku alebo Rumunsku. Ale predovšetkým k mestám, ktoré ležia v pohraničí a zdieľajú ten istý osud ako mestá, ktoré stáli pri zrode tejto myšlienky. Napríklad rumunská Oradea či rakúsky Graz,“ doplnil Himič.

Stanislav Pitoňák a Tatiana Polákova na skúške pred večerným predstavením. (zdroj: Svjatoslav Dohovič)

No ad for you