Arcibiskup CYRIL VASIĽ, rodák z Košíc, má kňazstvo v krvi. Pastierom duší sa stal rovnako, ako to urobil aj jeho otec a neskôr i brat. Krátko po vysviacke odišiel na ďalšie štúdiá na Právnickú fakultu Pápežského východného inštitútu do Talianska.

O 20 rokov sa stal rektorom celého inštitútu. Po dvoch rokoch akademickú pôdu opustil a stal sa sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme.

V januári 2020 sa po mnohých rokoch vrátil späť na Slovensku ako apoštolský administrátor sede plena Košickej eparchie. S novou funkciou i staro-novým prostredím sa zžíva už dva mesiace.

Hoci ste sa narodili v Košiciach, vyrastali ste v obciach Nižný Čaj a Zdoba, kde bol váš otec duchovným správcom farnosti. Ako si na neho spomínate, aký bol ako človek a kňaz? Bol to práve on, kto vás ovplyvnil v rozhodnutí stať sa kňazom? Alebo za tým stálo úplne niečo iné?

- Otec bol kňaz presvedčivý vo viere tým, ako ju žil. V prvom rade to bol úprimný a trpezlivý človek s veľkým duchovným a kultúrnym záberom. Kvôli viere a vernosti katolíckej cirkvi si prešiel väzením, prácou v PTP i rokmi šikany aj v kňazskej práci.

Nikdy sa však tým nejako nechválil, ani sa na to nesťažoval, ani nenosil v srdci žiadnu zlosť. Práve naopak, tešil sa z toho, že keď gréckokatolícka cirkev v roku 1968 vyšla z ilegality, aj on, po 18 rokoch núteného odkladu sa vo svojich 42 rokoch, mohol konečne stať kňazom.

Tešil sa z toho, že po ďalších rokoch – a to ešte v čase komunizmu - nakoniec mohol stáť pri oltári aj so svojimi dvoma synmi a ku koncu života najmä z toho, že dokonca videl ako sa jeden z nich stal biskupom. Otec vo svojom kňazskom živote inšpiroval nie slovami, ale svojím osobným príkladom.

Kedy ste si po prvý raz uvedomili, že sa chcete vydať duchovnou cestou? Ako k tomu došlo?

- Bolo to naozaj už v útlom detstve. Iste tu zohral rolu aj prirodzený mechanizmus, že chlapec chce robiť to, čo robí tato, ale musím sa priznať, že na slúženie omše som sa hral dokonca skôr, ako sa stal otec kňazom, keď som ju „slúžieval“ pre chorú babku, ktorá nemohla ísť do kostola. Samozrejme, že tieto detské hry po čase skončili a na gymnáziu už išlo o vedomé a premyslené rozhodnutie.

Na Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu ste odišli hneď po maturite na košickom gymnáziu. Plynulo po päťročnom štúdiu ste boli v Prešove vysvätený za kňaza. Počas vysokej školy však študenti všeobecne niekedy svoj názor na budúce povolanie časom prehodnotia. Stalo sa vám, že ste počas štúdia uvažovali, či by ste sa v živote nemali venovali niečomu inému? Alebo to bolo od začiatku jednoznačné rozhodnutie?

- Môžem povedať, že obdobie štúdií ma v mojej túžbe len posilnilo a prehĺbilo. Pravdu povediac, nikdy som skutočne netúžil po ničom inom, aj keď, teoreticky, by som si vedel predstaviť, že by som sa venoval možno aj trvalo mojim koníčkom, ako bola história, alebo záujem o archeológiu.

Mama, bývalá zdravotná sestra, by zasa bola bývala celkom rada, keby som sa bol stal lekárom. Ja som sa však tešil na kňazstvo a teším sa z neho doteraz. Nikdy som teda neupadol do syndrómu pani Miazgovej zo starého animovaného seriálu mojej mladosti Miazgovci, kde takmer každá epizóda končila jej povzdychom: ,Prečo som si radšej nevzala Pištu Hufnágela?!’

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári