Brat obete považuje za trápne dokazovať, že meno Ivana Schmiedta je na novej pamätnej tabuli napísané nesprávne.
KOŠICE. „Všetci sa píšeme Schmiedt. Volal sa tak môj otec, mama, žijúci brat a za slobodna aj setra. Nechápem, prečo by sa mal Ivan volať inak, keď máme spoločného otca. Niet o čom debatovať...“
Viliam Schmiedt, mladší brat Ivana, ktorého 21. augusta 1968 brutálne zavraždili sovietski vojaci na Námestí osloboditeľov v Košiciach, neskrýva pobúrenie.
Na pamätnej tabuli obetiam okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy, ktorú pri príležitosti 45. výročia intervencie odhalil minulý týždeň v Košiciach primátor Richard Raši (Smer), je meno Ivan Schmidt.
V priezvisku chýba písmeno „e“.
Druhý otec
Ivan Schmiedt bol rušňovodič. V roku 1968 však pracoval na riaditeľstve Československých dráh v Košiciach na Námestí Maratónu mieru.
V osudný deň okolo trištvrte na štyri popoludní sa spolu s kolegami zviezol z práce električkou na Námestie osloboditeľov, kadiaľ prechádzala kolóna okupačnej sovietskej armády.
Okupanti narazili v Košiciach na masívny odpor obyvateľov. V tom čase hádzali z novostavby hotela Slovan na kolónu tehly.
Električku zastavila streľba sovietskych vojakov, cestujúci sa rozutekali. Ivana zasiahla strela zozadu do hlavy...
„Po rokoch som sa náhodou stretol s chirurgom, ktorý ho ošetroval vo Vojenskej nemocnici v Košiciach, kam zvážali ranených. Hovoril, že Ivan žil s priestrelom hlavy ešte dvanásť hodín. Srdce sa mu zastavilo na druhý deň ráno okolo štvrtej,“ spomína Viliam.
Do očí sa mu tlačia slzy: „Otecko nám zomrel, keď som mal osem rokov. Ivan mi ho vo všetkom nahrádzal. Bol ako chodiaca encyklopédia. Trpezlivo odpovedal na stovky mojich zvedavých otázok, keď som nerozumel Pascalovmu zákonu, bez problémov mi ho vysvetlil. Aj lásku k železnici som zdedil po ňom. Každý deň som ho chodil vyzerať na stanicu, kedy už príde domov, dodnes mám doma vláčiky, stavebnice rušňov. Stratil som druhého otca. A dodnes mi veľmi chýba...“
Viliam Schmiedt s portrétom brata Ivana. FOTO: AUTOR
Mamičkin miláčik
Viliam Schmiedt s rodinou žije v Rimavskej Sobote. V širokom okolí uznávaný zubár opatrne ako relikviu, s úctou a pokorou vyberá z obálky fotografiu svojho brata. Až do maminej smrti v roku 2001, viac ako tridsať rokov, visela nad jej posteľou, vysvetľuje.
„Všetci súrodenci sme naňho tak trochu žiarlili,“ spomína. „Bol mamičkin miláčik. Na obed navarila, čo si želal on...“
Ivan mal v čase okupácie 27 rokov.
Ako absolvent Dopravnej priemyslovky v Českej Třebovej si chcel doplniť vzdelanie. V roku 1968 úspešne zvládol prijímačky na Vysokú školu dopravnú v Žiline. Tešil sa na september, keď mal nastúpiť na diaľkové štúdium.
Oženil sa necelé štyri týždne pred tragickou smrťou.
„Bola to pre celú rodinu zdrvujúca správa. Najmä pre našu mamu. Odrazilo sa to aj na jej zdraví. Ale to pochopí len ten, kto pochová vlastné dieťa,“ spomína Viliam.
So Sovietskym zväzom nikdy viac
DvanásťročnéhoViliama zastihli sovietske tanky v Bratislave. S mamou sa ponáhľali na stanicu, aby stihli rýchlik domov, do Rimavskej Soboty.
„Električky, samozrejme nechodili. Išli sme pešo cez mesto po Námestí SNP. Videl som, ako tank zrovnal so zemou zábradlie a telefónnu búdku, kadiaľ sme pár sekúnd predtým mali prechádzať, pred poštou zastrelili akéhosi chlapca. Ale to sme netušili, že najhoršia správa nás ešte len čaká.“
Ráno 22. augusta 1968 im batožinár zo stanice v Rimavskej Sobote priniesol domov lístoček s odkazom, že Ivan je zranený.
V ten istý večer sa od Ivanovej manželky dozvedeli, že je mŕtvy. Pri hoteli Slovan, kde sa strieľalo, boli štyria kolegovia. Dostal to len on.
Komunistické heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy, nikdy inak“ si Vilo upravil: „So Sovietskym zväzom nikdy viac!“
„Čo som cítil? Nenávisť? Slabé slovo! Skôr pohŕdanie. Bojkotoval som všetko, čo bolo sovietske. Keď sme potom mali písať sloh o našom Veľkom bratovi, odovzdal som prázdny papier. Učiteľka ho v tichosti roztrhala a hodila do koša. Vedela ma pochopiť. Naši 'bratia' mi predsa zavraždili vlastného brata... Aj preto mi je trápne dokazovať po toľkých rokoch, ako sa volal.“
Sporná tabuľa. Správne by tam malo byť napísané Ivan Schmiedt. Foto: Judita Čermáková
Mesto: Na vine je komisia
KOŠICE. Za správnosť údajov uvedených na pamätnej tabuli venovanej obetiam okupácie Československa 21. augusta 1968 je zodpovedná komisia, ktorá overovala výsledky výskumu kunsthistorika Gabriela Kladeka, reagovala na otázky denníka SME hovorkyňa mesta Martina Urik Viktorínová.
„Meno obete Ivana Schmidta je na rôznych dokumentoch uvedené vo viacerých verziách. Komisia sa zamerala na overenie hodnovernosti archívnych dokumentov Ústavu súdneho lekárstva v Košiciach, smerodajnými boli teda pitevné protokoly. V tých je uvedené meno Ivan Schmidt,“ uviedol Kladek, ktorý je aj autorom novej tabule.
Nemenovaný člen komisie tvrdí, že spoliehali na dôveryhodnosť a precíznosť Kladekovho výskumu, sporné meno neoverovali.
Komisiu menoval primátor Richard Raši. Ako po odhalení novej tabule uviedol pre denník SME, akceptuje jej rozhodnutie a nemieni ho spochybňovať.
Na otázku denníka SME, prečo bolo na činnosť komisie, na odstránenie pôvodnej tabule a na inštaláciu novej uvalené informačné embargo, takže dokonca ani poslanci, ani predsedovia poslaneckých klubov nič o pripravovanej zmene nevedeli, uviedol: „Komisia pracovala aj s osobnými údajmi, ktoré podliehajú ochrane.“ Dodal, že chcel predísť spolitizovaniu celej akcie, ktorá by mala mať pietny charakter.
Meno jednej z košických obetí intervencie vojsk Varšavskej zmluvy je na pôvodnej tabuli autorov Petra Kalmusa a Jozefa Kužidla, ktorú nechalo mesto v tichosti odstrániť, uvedené ako Ivan Schmiedt.
Peter Jašek z Ústavu pamäti národa, ktorý dokumentoval aj mŕtvych v Košiciach, hovorí, že na základe informácií, ktoré sa ústavu podarilo získať, bola táto obeť „jednoznačne identifikovaná ako Schmiedt“.
Rovnako je meno Ivana Schmiedta uvedené aj na webe Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe. Podľa Milana Bártu, ktorý sa výskumu okupácie dlhodobo systematicky venuje a je spoluautorom pblikácie Oběti okupace (Československo 21. srpen – 31. prosinec 1968) boli skomoleniny mien častým problémom pri ich identifikácii. „Mohli vzniknúť pod stresom, ktorému boli vystavené bezpečnostné zložky či zdravotnícky personál.“
Ivan Schmiedt je pochovaný na cintoríne v Spišskej Novej Vsi. Jeho meno nechal vytesať na náhrobnom kameni brat Viliam:
„S naším priezviskom sme mali stále problémy. Pomýliť sa mohla zdravotná sestra či lekár, ktorý pitevnú správu písal. Samozrejme, som ochotný potvrdiť notárom overeným prehlásením meno svojho brata.“
Primátor nechal zhotoviť novú pamätnú tabuľu na podnet Gabriela Kladeka na vlastné náklady. V porovnaní s pôvodnou je na nej deväť mien, pribudli tri nové.
Odpoveď na otázku, či v prípade, že brat nebohého potvrdí nesprávne uvedené meno, nechá ju opraviť, alebo dá vyrobiť novú, sme odpoveď nedostali.
Nová pamätná tabuľa nainštalovaná na Hlavnej číslo 7, kde zahynula na následky streľby okupantov jedna z obetí, je od roku 1968 šiestou v poradí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
