Víťaz súťaže Danubius Gastro 2012 Jozef Hromják varí v reštaurácii hotela Doubletree by Hilton Košice.
Hilton a jedlo
Nedávno, som bola so svojou rodinou v Hiltone, na slávnostnej večeri /oslava výročia sobáša/. Každoročne takto svoj sviatok oslavujeme v niektorej, aj priateľmi doporučenej reštaurácii. Hilton nás svojimi kulinárskymi špecialitami oslovil najmenej. Nehovoriac o tom, že nám nevedeli zohnať ani obyčajnú sviečku na stôl. Lepšie sme si pochutili v Letnej, v hoteli Bankov alebo v hoteli Privillege. Podobne, ako začiatkom 90.rokov v bývalej Zlatej Husi, či Golden Royali, ktorý z môjho pohľadu už dnes tiež nepatrí medzi naj... Kedysi, v polovici 90.rokov tam pripravovali najchutnejšie pstruhy. Dnes ma už ani tento podnik svojou ponukou neoslovuje.pre: mattyas
Poznám všetky, ale v poslednom období si najviac pochutnám na jedle doma, čo si pripravím sama, alebo čo mi pripravia moji blízki. Reštaurácie bežne nemusím. Chodíme do nich len, keď máme v rodine výnimočný deň, alebo sviatok. Ale ďakujem za tip na sushi. Možno raz... Aj keď mi sushi zatiaľ stále najviac chutí v Bratislave, na Strakovej ulici v Sushi Bare Tokyo:-)kosican 8
Ja zase nepoznám toho kuchára. Je všeobecne známe, že na súťažiach sa pripravujú jedlá podľa súťažných kritérií a tie zvyčajne sú veľmi odlišné od dennej ponuky špecialít toho-ktorého podniku. V každom prípade určite ide o šikovného a kreatívneho kuchára, keď v danej súťaži sa umiestnil najlepšie. Blahoželám mu a prajem ešte veľa podobných úspechov v budúcnosti a hlavne veľa spokojných zákazníkov, pre ktorých bude pripravovať jedlo, nech je to kdekoľvek:-)s tými službami
tu v Košiciach plne súhlasím, preto žiadne veľké nákupné centrá, bary a reštaurácie v nich zásadne nenavštevujem už roky. Vadí mi presne to, čo ste uviedli vyššie. Služby v mnohých zariadeniach nie sú na takej úrovni, že by som bola za ne ochotná ešte aj platiť. Tak ako kamarátov a priateľov si vyberám, tak si vyberám aj podnik, ktorý navštívim.Mne to pripomína futbal.
Máme jedného Hamšíka a jedného Škrtela, ale slovenský futbal už roky rokúce stojí za ... (Možno som mal dať ešte viac bodiek, ale v slušnom texte sa nepatrí.) Takisto je to aj v gastronómii. Sme takmer 23 rokov po prevrate, 23 rokov tu zúri kapitalizmus, všetko sa dá kúpiť a doviezť, ale stále tu nie je generácia tých, čo gastronómii rozumejú. Je pár jednotlivcov, ale nie generácia. A to je rozdiel. V Československu sme sa mohli čosi priučiť od gastronómie českej (tam majú tradíciu a aj keď tiež nie sú na svetovej špici, celoplošne sú neporovnateľne ďalej), spoločné zákony a pravidlá nás tlačili viac dopredu, ale v ére samostatného štátu dosť stagnujeme. Po revolúcii (či prevrate?) bola gastronómia oblasťou, o ktorej si strašne veľa ľudí myslelo, že v nej najrýchlejšie zbohatnú. Platí tu ale základné a hádam jediné pravidlo: nikdy sa svetovým kuchárom nestane ten, kto chce zbohatnúť, ale ten kto rád varí a chce nakŕmiť ľudí dobrým jedlom. Ani "rád varím" nestačí. "Rád varím pre niekoho" - to je to podstatné. Tí s vidinou zbohatnutia fungujú bez akejkoľvek fantázie. Vycestujú niekam do sveta na zájazd, vidia kdesi čosi a skúšajú to u nás uvariť (väčšinou z našich surovín, pretože je to lacnejšie - viď mascarpone a tiramisu) a svoje reštaurácie vyzdobia predmetmi, ktoré u nás pôsobia ako päsť na oko. Inak vyznie napríklad soška Amora s fontánkou pri vchode do reštaurácie v malom mestečku kdesi na Sicílii a inak v tzv. nóbl reštaurácii pod Trenčianskym hradom (alebo kdekoľvek inde, aby som Trenčanov neurazil), kde je v interiéri pomiešaný francúzsky "ludvíkovský" nábytok, alebo nábytok v empírovom slohu s množstvom sadrových doplnkov z gréckej a rímskej mytológie a šlágrom reštaurácie je slaninovo-bryndzová pizza. Máme málo škôl, kde by sa mladí učili nielen dobre, zdravo a vkusne variť, ale aj stolovať, aby vám v tzv. nóbl reštaurácii nepriniesli príbor zabalený do servítky a neobsluhovali cez rameno z ktorej strany sa im zachce. (Preto majú nóbl reštaurácie vždy a zásadne okrúhle stoly, aby každý hosť sa cítil rovnako dôstojne a bolo mu servírované z pravej strany a nie ako sa čašníkovi zapáči.) Zatiaľ u nás stále platí, že ten, kto vie uvariť sáčkovú polievku si myslí, že reštaurácia je dobrá a rýchla cesta k zbohatnutiu. Čo je však najhoršie, dostane sa veľmi ľahko k licencii vlastniť reštauráciu a variť. V tom je podstata našej gastronomickej tragédie. Úmyselne hovorím tragédia, pretože vždy sme fungovali podľa Budapešti, Viedne, alebo Prahy, ale nikdy sme sa ani trochu nepokúsili rozvinúť našu gastronómiu a stolovanie.