KOŠICE. V mladosti úspešný športovec sa po zranení oddal pohodliu. Až choroba ho po takmer 35 rokoch prinútila začať sa hýbať, vymeniť kreslo pred televízorom, zaháľanie a prejedanie sa za šport
Takto sa Jaroslavovi Balážovi podarilo zdolať cukrovku, vysoký cholesterol i krvný tlak.
Dali ste si novoročné predsavzatie, že sa začnete viac hýbať? Stále ho dodržiavate? Vydržte aj ďalej.
Upustili ste od neho? Nič sa nedeje, stále je čas. „Ak beháte, vydržte, ak nebeháte, začnite. Nemusí to byť len na prelome rokov, začať sa dá kedykoľvek,“ radí J. Baláž, ktorý má na to na základe svojich skúseností plné právo.
Športom k trvalej invalidite?
V prípade Jaroslava Baláža ešte pred pár rokmi vyzeralo, že to platí. Zranenie ho z radov športovcov vyradilo na takmer 35 rokov.
Vyrastal v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, keď neboli počítače a pred televízorom sa nevysedávalo hodiny.
Pohyb bol bežnou súčasťou aj jeho života. Mal čas na hry, na futbal, venoval sa atletike, gymnastike, v biatlone ako dorastenec získal 3. miesto na majstrovstvách Východoslovenského kraja.
Neskôr sa presadil ako cyklista. V roku 1977 sa stal juniorským majstrom Československa v cestnej cyklistike.
Potom však prišiel pád, po ktorom strávil v nemocnici takmer osem mesiacov. Po vyliečení sa vrátiť k vrcholovému športu nemohol.
A tak ho sledoval v televízii. Pohodlne, z gauča. Prirodzene, ručička na váhe ukazovala stále viac, až vystúpila o 33 kíl.
V roku 2013 mal Jaroslav 97 kíl a silnú cukrovku. Keď nestačili lieky a hrozilo, že si bude musieť pichať inzulín niekoľkokrát denne, musel zmeniť spôsob života.
Diabetologička Oľga Bobelová, sama bežkyňa, mu poradila: „Dajte sa na beh.“
Neodradili ho ostych, bolesť ani odriekanie
„Prvé tri – štyri mesiace boli veľmi ťažké. Veľakrát som sa sám seba pýtal, či to vôbec stojí za to, či neostať sedieť na gauči a radšej pozerať televízor. Najťažšie bolo vzdať sa sladkostí. Miloval som ich. Keď som išiel po Hlavnej ulici, v prvej cukrárni som si dal punčový rez, v druhej zmrzlinu... Pri televízore som zvládol celú čokoládu alebo dezert, zapil som to kolou alebo nejakým sladeným nápojom. S tým všetkým som musel skončiť, prestal som používať biely cukor. Ak treba, radšej siahnem po mede. Sacharidy do tela dostávam najmä z ovocia,“ spomína si Jaroslav na najťažšiu etapu nového života.
Ťažké boli aj bežecké začiatky. „Išiel som behať večer, obliekol som sa tak, aby nebolo vidieť moje veľké brucho a aby sa mi susedia nesmiali, že stokilový dedko a behá. Prebehol som asi jeden a pol kilometra a trvalo mi to možno 15 minút. Bolo to strašné, mal som svalovicu. Rozhodol som sa ale vyskúšať, čo je silnejšie – či cukrovka alebo moja pevná vôľa, “ hovorí.
Napokon sa mu teda podarilo prekonať ostych aj následky a do košických ulíc vyrazil i v nasledujúcich dňoch. Beh, ktorý postupne predlžoval, striedal s chôdzou.
Dnes behá maratóny a spomína: „Keď si predstavím, ako štvorkilometrový úsek bol pre mňa vtedy absolútne nedosiahnuteľný, zdá sa mi to neuveriteľné. Preto aj ostatným hovorím, aby sa nevzdávali. To, čo na začiatku vyzerá nereálne, sa môže dobre skončiť a môžu dosiahnuť svoj cieľ.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
